Název novinky: The Elder Scrolls V: Skyrim - Česká fansite :: Tajná Jednotka

Přidal clown333 dne 21.03.2013 19:48
#11

...
„Rýchlo hoďte do tých tankov granáty. “ Zavelil som na niekoľkých vojakov, ktorý sa ihneď rozbehli splniť rozkaz.
„A dávajte si pozor na míny. “ To by mi chýbalo, žeby sa vojaci dokaličili na vlastných mínach.
Rozbehol som sa pomedzi zákopy skontrolovať, či nie je niekto zranený a nepotrebuje pomoc. Nepriateľ iba kontroloval taktiku svojho nepriateľa. Tanky nám zničili väčšinu mín a taktiež ostnatý drôt. Bola ho škoda. Dobre by spomaľoval nepriateľské vojsko postupujúce vpred. Aspoň nám teraz zničené tanky poskytnú dobrý a pevný kryt, hoci ich nebolo veľa. Rozkázal som ešte niekoľkým guľometníkom, aby svoje zbrane presunuli za tanky. Musím zmeniť ich polohy pre prípad, aby si ich nepriateľ nezaznačil. Ozval sa nepríjemne chrčivý výkrik Nemca, ktorý ešte v tanku prežil, ale k nohám mu dopadol granát a roztrhal ho na kusy. Z otvoru na tanku vyšplechla fontána tmavej krvi, ktorá sa rozšplechla na zem. Na zavolanie som dobehol k miestu, kde ležal vojak bez nohy. Vojak na ranu s hrôzou pozeral nevediac, čo sa mu vlastne stalo. Od kolena nadol sa tiahli už len roztrhané šľachy a svaly. Výbuch a teplo zo streli tanku mu aspoň stiahol žili, inak by už dávno vykrvácal. Pichol som mu injekciu s morfiom, roztrhol mu oblečenie a obviazal mu s ním ranu.
„Kde je radista ? “ Opýtal som sa okolo stojaceho vojaka. Ten len pokrčil plecami.
„Tak ho pohľadaj predsa ! “ Zavrčal som ešte naňho, keď sa nehýbal. Vojak odbehol a začal hľadať radistu.
„Ako sa voláš. “ Opýtal som sa raneného. S roztraseným hlasom mi odpovedal.
„Alekseg. “
„Neboj sa budeš v poriadku, prežiješ. “ Síce bude žiť, ale aký to bude život bez nohy ?
„Tu som ! “ Kľakol si vojak vedľa mňa s rádiom na chrbte.
„Zavolaj do mesta nech tu pošlú vozidlo pre ranených. “
„Rozkaz. “ Zvesil si rádio z chrbta a vzal do ruky slúchadlo. K nám pribehol ďalší medik.
„Ostaň tu sním kým nepríde po ranených vozidlo. “ Medik prikývol a kľakol si k nemu.
Vstal som a vrátil sa späť k Tazawovi, ktorý stále sedel opretý na o zákop a neprítomne hľadel na kúsok hliny.
„No tak v schop sa ! Musíš začať bojovať. Je to jasné ?! “ Zavrčal som naňho a zdvihol ho. „Na plač tu nie je miesto. “ Pozrel na mňa vystrašenými očami a pomaly prikývol.
„Pokúsim sa. “ Odvetil chrapľavo.
„Tak poď. Oddýchneme si. “ Spolu sme sa vrátili do veliteľského bunkra. Tazaw sa posadil a zavrel oči. Nečudoval som sa že je unavený. Stáli sme na nohách už od rána, hoci to možno nebolo práve preto. Aj ja som strašne unavený, ale sedieť nedokážem. V krvi som mal priveľa adrenalínu. Čudoval som sa že niekto áno. Začal som sa prechádzať okolo Tazawa vymýšľať hocaký plán, ktorý by mal úspech. Neviem ako dlho som to robil, možno to bolo aj hodinu, ale prebudilo ma tiché a slabé svišťanie. Akoby niečo letelo vzduchom.
„Tazaw ! “ Skríkol som a hodil sa naňho a stiahol ho na zem. Ozval sa ohlušujúci výbuch až mi v ušiach začalo pískať a hlina sa mi dostala pod šaty. Strela z mínometu musela dopadnúť blízko nás. Našťastie nás nezasiahla priamo, no zničilo celý bunker. Vstal som vykašliavajúc kúsky horkej hliny. Schmatol som Tazawa a vliekol sa s ním preč.
„Preč odtiaľto ! “ Kričal som naňho keď sa nehýbal. Keď si uvedomil čo sa stalo tak sa sám začal driapať preč. O chvíľu nato sa začala ozývať streľba a hukot opäť prichádzajúcich tankov. Obloha svietila nepríjemne na oranžovo. Slnko už skoro zapadlo. Zostal po ňom len pás oranžovej farby, ktorý jasne žiaril. Teraz bude ťažšie zasiahnuť tanky s našou ostreľovacov puškou. Aspoň neposlali svoje lietadlá. Na helmu sa mi zosypala ďalšia spŕška hliny keď neďaleko dopadla strela. Práve okolo prebehol vojak s krvavým ramenom. Zrejme ho zasiahol nejaký úlomok.
„Ošetrím to ? “ Zakričal som. Pre hluk toho nebolo veľa počuť. Vojak pokrútil hlavou. Prstom som poklepal Tazawa po ramene aby ma nasledoval. Chcel som sa presunúť na lepšiu palebnú pozíciu. Rozbehli sme sa zákopmi v roji svištiacich guliek. Míňali sme vojakov, ktorý strieľali do rôznych strán s rôznymi zbraňami a vystrašeným pohľadom. Prišli sme až k Andreiszovi, ktorý neprítomne strieľal z guľometu.
„Andreisz ! Musíš sa presunúť ! Si na muške ! “ Nepriateľ nás zavaľoval strelami z mínometu, ktoré trhali ruky a nohy. Nezabíjali, ale na vojakov to malo horší vplyv ako smrť. Vidieť ako sa hádžu v kaluži krvi na zemi bez nôh v mukách bolesti, to rozhádže aj najsilnejšieho. A strach je teraz najnebezpečnejší nepriateľ. Andreisziho spoločník odpojil guľomet od podstavca a Andreisz si ho prehodil na plece. Trocha sa zatackal, ale ustál to. Šesťdesiat kilový guľomet nebolo sranda niesť. Jeho spoločník vzal podstavec a debnu s nábojmi. Presúvali sme sa viac v ľavo kde Nemci útočili s väčšou silou.

Vyjadrite aj svoj názor ;)