#95
26.Kapitola: Pravý dôvod
Ležal som schúlený na zemi. Do hlavy sa mi tlačila neskutočná zúrivosť a neuveriteľný hlad. Snažil som sa ho ovládnuť, ale nešlo to. Pomaly ma to pohltilo. Už som nevedel kto vlastne som. Hnala ma iba túžba po krvi a ešte niečo, čo som nedokázal identifikovať. Postavil som sa a pristúpil k zamknutým kamenným dverám. Cítil som ako za nimi chrbtom ku mne stojí akýsi muž. Krv sa mu liala krkom ako zapriahnutý koč po ceste. Po sánke mi začali tiecť sliny. Do úderu, smerovanom do kamennej steny, som vložil všetku silu. Kameň z rachotom pukol a roztrieštil sa. Muža hodilo na zem. Cítil som akosi odrel hánky a teplá krv sa rozliala po zemi v červenej žiare. Ani nestihol vykríknuť, už som mal zuby v jeho krku a zvlažil si hrdlo teplou krvou. Keď som sa dosýta napil, odstúpil som od muža a utrel si ústa od krvy.
„Čo sa tu deje ? “ Ozval sa zrazu neznámy hlas vychádzajúci spoza rohu, ktorý bol na pravo odo mňa.
Spoza rohu vyšli dvaja vojaci, ktorý zrejme nebojovali, ale strážili obyčajných ľudí v niektorej z jaskýň. Vojaci ostali čumieť na zohavené telo spoločníka. Ich nepozornosť mi stačila. Vymrštil som sa vpred. Ľavou rukou som chytil jedného muža pod hrdlo a hodil ho do protiľahlej steny až mu zapraskali kosti. Druhý stihol mávnuť vytaseným mečom, ktorý ma škrabol na bruchu. Rýchlo som mu chytil ruku s mečom a šklbol ju. Zápästie mu zaprašťalo. Vojak vykríkol a pustil meč. Druhou rukou som ho chytil za vlasy a odkryl si nádherný žilovatý krk. Tepna pravidelne pulzovala, čo bol neodolateľný obraz. S chuťou som sa zahryzol mužovi do krku. Vojak zachrčal a odcvikol. Po chvíli som ho pustil a on z hlukotom spadol na zem. Do nosa my udierala sladkastá vôňa krvi. Strašne veľkého množstva. Niekde neďaleko sa bojovalo. Krv tam tečie v litroch. Takmer som neodolal a vrhol sa za vôňou, ale ja mám inú prácu. Strčil ma zo skaly a to mu neodpustím. Pomstím sa mu. Z jeho lebky si spravím času z ktorej budem piť jeho vlastnú krv. Prešiel som cez niekoľko chodieb. Nájsť východ bolo ťažšie než som si myslel. Nemohol som ho vycítiť pre tú vôňu krvi, ktorá prichádzala z boja. Otvoril som prvé dvere na ktoré som narazil a nazrel dnu.
„Čo si prajete ? “ Vľúdne sa ma opýtala kuchárka, netušiac, kto vlastne som. Bola to dosť malá kuchyňa. Zrejme slúžila iba pre jarlov.
„Kadiaľ sa dostanem von z tejto prašivej jaskyne ? “
„Prečo by ste ísť odtiaľ preč ? “ Odpovedala trochu vystrašene, keď počula môj hlas. Oči jej spočinuli na mojich perách, ktoré boli od krvi.
Vrhol som sa na ňu a pritlačil ju na stôl, až odleteli kúsky jedla. Žena začala kričať, ale pritlačil som jej ruku k ústam.
„Radšej mi odpovedz inak neskončíš dobre. “ Povedal som jej s úsmevom na tvári. To násilie sa mi páčilo. Z očí jej začali tiecť slzy.
„Odpovedz ! “ Zakričal som na ňu a začal jej oňuchávať krk. S plačom prikývla. Pomaly som jej zložil ruku z úst. Roztraseným hlasom my povedala cestu von. Začala prosiť aby som jej neublížil. Takéto reči nemám rád. Zahryzol som sa jej do krku, ale nenapil sa. Splnil som jej pranie a nezabil ju iba nakazil. Päsťou som jej vrazil do hlavy až omdlela. Keď sa prebudí, bude neuveriteľne hladná. Urobím tu pekný chaos. V duchu som sa zasmial a odišiel z miestnosti. Teraz som východ našiel ľahko, dokonca som ani nikoho nestretol, až kým som nevošiel do okrúhlej jaskyne, kde sa bojovalo. Nevšímal som si boj a pokračoval k východu. Pred východom nebol nikto až na desiatku strážcov, ktorých tam umiestnili keď sme sem prišli. Prišiel som až k nim.
„Kam si sa vybral ? “ Ozval sa jeden z nich.
„Preč odtiaľ. “
„Máme hlásené, že nikto nemôže opustiť úkryt.
„Huh. Keď myslíte. “ Potešil som sa. Aspoň si skúsim svoju silu naplno. Vnútri vo mne sa ozvala bolesť až ma naplo. Spadol som na kolená a začal kričať. Telo sa mi roztrhlo a všade vystrekla krv. Roztiahol som krídla a otvoril oči plné hnevu. Vojaci úplne vydesene hľadeli, čo sa práve stalo.
„Skúste ma zastaviť teraz. “ Povedal som hlbším hlasom. Piati z nich na nič nečakali a začali upaľovať kade ľahšie. Za behu kričali slovo upír. Pohodil som k nim rukou a pred nimi sa objavil chrlič, z ničoho nič. Chrlič začal sekať pazúrmi ostrými ako britva a rozsekávať vojakov na malé časti. Zvyšný piati, ktorý neutiekli, zo strachom zdvihli zbrane a čakali.
S posmechom som pokrútil hlavou a zjavil sa za jedným z nich. Sekol som ho pazúrmi cez celý chrbát. Vojak zhíkol a padol na zem. Zdvihol som ľavú ruku s červeným svetlom v nej. Ďalšieho vojaka zdvihlo do vzduchu a začalo z neho odsávať život. Vojak za mnou sekol mečom, ale voľnou rukou som meč chytil. Z ruky mi kvapli kvapky krvi. Bolesť som necítil, rana sa aj tak hneď zahojí. Trhol som rukou. Vojaka hodilo ku mne. Plnou silou som ho udrel až odletel a hlavou narazil do kamennej steny. Začul som nepríjemný pukot, keď sa mu lebka roztrieštila. Vojak, z ktorého som vysal život, vyzeral ako ovisnuté a staré vrece. Koža z neho ovísala a vyzeral tak na osemdesiat rokov, hoci mal možno tridsať. Zvyšný dvaja pustili zbrane na zem a začali utekať preč. Opäť som pokrútil hlavou. Predo mnou sa nedá utiecť. Jediným mávnutím krídlami som sa ocitol pred nimi a chytil oboch pod krk. Zaboril som zuby do jedného a vycical ho do špiku kostí, ďalšieho som iba nakazil ako kuchárku, nech je sranda. Odhodil som ich na zem a vyšiel z jaskyne.