---

Len tak mimochodom dodám, že v mojom svete je o dosť viac ľudí ako v Skyrime :D ...

24.Kapitola: Strach

Keď sme so Sano´rom skončili rozprávanie, všetci boli trochu prekvapený. Povedal im všetko až nato že ja som tiež upír. A aby to nestačilo, opäť sa ma začal zmocňovať nepríjemný hlad.
„Takže upíry. Boli síce hrozbou a napádali mestá, ale žeby toto všetko spôsobili oni. “ Povedal Ulfrik krútia hlavou.
„Ako vlastne to všetko vieš ? “ Podozrievavo sa opýtal Talius. Čakal som túto otázku, ale nevedel som na ňu odpovedať. Kto vie ako môžu zareagovať ? Cítim som ako sa mi na čele začali rojiť kvapky vody, no cez srsť to nebolo vidieť. Sano´r mu niečo hovoril, no nevnímal som to. Už som nemal k dispozícii žiaden liek. Talius začal na Sano´rovu odpoveď namietať a hádať sa. Potláčal som zúrivosť ako sa len dalo, no nakoniec som to nevydržal. Vstal som zo stoličky, bleskovou rýchlosťou som preskočil stôl, zdrapil Taliusa pod krk a pritlačil ho k stene. Kým všetci vôbec zareagovali, ubehlo dobrých desať sekúnd. Všetci vytasili meče nevediac čo majú robiť.
„Som jedným z nich ak ti to nevadí. “ Zavrčal som Taliusovi do ucha.
„Khajrgo ! “ Zakričal Sano´r a odtiahol ma od Taliusa.
„Ty beštia ! Patríš k nim a ešte sa sem odvážiš prísť ?! “ Zakričal na mňa Talius. „Nepotrebujeme pomoc od nikoho ako si ty. “
„Dosť ! “ Zakričala Aela vošla medzi mňa, Taliusa a Sano´ra, ktorý ma držal.
„Môže nám predsa pomôcť. Práve nám povedal zrejme všetky ich plány. Prečo by sem inak chodil keby nám nechcel pomôcť ? “
„Ale aj tak mu nemôžeme veriť. Čo keď zrazu dostane hlad ? “ Trval na svojom Talius.
Aela len zavrčala. Zrazu začala kričať. Ruky a nohy sa jej začali predĺžať. Na tele jej začala rásť čierna srsť a dlhé pazúry. Všetci ohromene ustúpili, keď uvideli vlkolaka, až na družiníkov a mňa zo Sano´rom.
„Vlkolak ! “ Začali kričať všetci.
„Družiníci sú vlkolaci. Myslím si, že tým Aela chcela povedať, že doteraz vám naše služby nevadili, keď ste potrebovali od nás pomoc. “ Povedal Vilkas.
Aela na súhlasne zavrčala.
„Sano´r. “ Zašepkal som potichu naňho. „Rýchlo ma niekam zavri, kým niekomu neublížim. “
Nedbal na otázky kam ide, ktoré naňho zasypávali jarlovia, iba otvoril kamenné dvere a opýtal sa niekoľkých vojakov, ktorých stretol na nejakú prázdnu miestnosť s pevnými dverami. Keď nás tam vojak zaviedol Sano´r ma posadil na jedinú stoličku v miestnosti. Zem sa zrazu párkrát zatriasla.
„Zrejme už opäť prichádzajú. “ Povedal mysliac na falmerov.
„Čo budem robiť bez lieku ? “ Opýtal som sa ho zúfalo.
„Niečo už vymyslím. Zatiaľ zostaň tu aby si nikomu neublížil. Vrátim sa sem, len čo pobijeme tých slepcov. “
Prikývol som hľadiac na jeho hrdlo pokryté malými žilkami plnými krvi. Zaboriť tak tam svoje zuby.
„Khajrgo. Ty to vydržíš, neboj sa. “
Sano´r vyšiel z miestnosti, zatvoril ťažké dvere a zamkol ich. Ešte som začul ako povedal vojakovi nech stráži dvere aby nikto nešiel dnu... a ani von.


A ešte jedna ;)


25.Kapitola: Boj o úkryt

Zabuchol som dvere a zamkol ich kľúčom, ktorý bol v zámku. Nepáčila sa mi predstava, čo sa bude diať keď Khajrgo nedostane liek. Ešte som oznámil jednému vojakovi, aby strážil dvere. Behom som sa vrátil do miestnosti, kde sme rokovali, no už tam nikto nebol. Otrasy zneli čoraz silnejšie. Už musia byť blízko.
„Sano´r. “ Ozvalo sa za mnou. Vo dverách stála Aela. „Už sa všetci chystáme na boj. Všetkým som dohovorila aby sa trochu povzniesli a verili tvojmu priateľovi. “
„Ďakujem ti. “
„Nie je zač. “ Usmiala sa. „ Ale už radšej poďme. “
Prikývol som a nasledoval ju späť do veľkej jaskyne, kde sa už zhromažďovali všetci vojaci na boj.
„Kto vlastne velí obrane ? “ Opýtal som sa Aeli.
„No to je trochu problém. Jarlovia sa o tom hádali celú večnosť. Talius nechce pripustiť na návrhy Ulfrika a zase naopak, tak sa velenia chopil Balgruf. Nie je síce ktovieako schopný, ale má skvelú poradkyňu, Irilieth. Tá je v tom dosť dobrá. “
Keď sme prišli do jaskyne, Irilieth vydávala príkazy kam má kto ísť. Pri diere, skadiaľ sme predpokladali útok, stáli kopijníci. Keď budú falmerovia vyliezať z diery, tak ich budú dlhými kopijami bodať. Niekoľko čarodejníkov umiestňovalo okolo diery rôzne pasce a runy. Za kopijníkmi už stáli rady vojakov s pripravenými mečmi a štítmi. Ostrostrelci sa zatiaľ zoraďovali s polo natiahnutými kušami na pravo a na ľavo od diery tak, aby ich chránili kopijníci a aby mohli voľne strieľať pomedzi nich. Čarodejníci boli zoradení do niekoľko skupín podľa školy zamerania. Čarodejníci zo školy ničenia boli porozhadzovaný po celej jaskyni, aby mohli chrániť vojakov, ktorých bi napadol falmerský čarodej. Vyvolávači väčšinou stáli bokom, aby mohli vyvolávať svoje potvory, ktoré za nich budú bojovať. Zo školy premeny a ilúzie očarovávali vojakov svojimi čarami. Nemal som ani tušenia akými. A liečitelia stáli na opačnom konci jaskyne od diery, aby mohli liečiť ranených. Pár čarodejníkov bolo rozmiestnených po balkónoch, aby strieľali z hora po nepriateľoch svoje kúzla.
„Kde bojuješ ty ? “ Opýtal som sa opäť Aeli.
„Budem vzadu s lukostrelcami. “ Odvetila.
„A kde sú vlastne ľudia, ktorý nebojujú ? “
„Tí sú niekde v spleti tých chodieb, tam sú v bezpečí. Musíme len dúfať, že nepriateľ si nezmyslí sa prekopať tam.
„Nemáš s toho strach ? “ Povedal som trochu nervózne.
„ A kto nemá ? Je to hlúpa otázka. Už ich bolo aj dosť. “
„Je to také rýchle. Len teraz som utekal cez pol krajiny a snažil sa prežiť útoky rôznych beštii. Zrazu tu stojím a bojujem proti falmerom. Ani neviem ako som sa sem vlastne dostal. “
Aela iba pokrútila hlavou, zdvihla sa a pobozkala na ústa. Bozk zo mňa opláchol všetku nervozitu a vlial niečo nové, nepoznané.
„Dnes lovíme spolu. “ Povedala, keď sa odo mňa odtrhla. Potom sa otočila a zamierila sa zaradiť do radu lukostrelcov.
„ Teda, normálne po tebe ide. “ Zahvízdal Agmaer, ktorý sa znenazdajky zjavil za mnou. Bran súhlasne zaštekal pri jeho nohách. Iba som sa usmial pošteklil Brana za ušami.
„Mali by sme sa zaradiť. “ Povedal som odrazu a tlačil Agmaera k Irilieth.
„Vy pôjdete k rytierom. Štíty vám dajú tamto. “ Povedala Irilieth len čo sme prišli na rad. Skoro na nás ani nepozrela.
Pridelili nám staré a ošúchané drevené štíty. Začali sme sa predierať pomedzi vojakov do prvého radu. Pred nami boli už len kopijníci.
„Už si bol v nejakej vojne ? “ Opýtal sa Agmaer. Bolo na ňom vidieť že má strach takisto ako aj ja.
„Nie, ale všetko je raz po prvý krát. “ Pousmial som sa naňho.
Jeden otras zaznel priamo pod dierou. Všetci vojaci zatajili dych a započúvali sa. Kopijníci pred nami nervózne stískali kopije a vyčkávali na útok.
Bum.
Z diery vyletel na hor obrovský trpasličí stroj. Presne taký veľký, aký na nás zaútočil pri Ivovarovom dvorci. Spŕška prachu zaliala kopijníkov ustupujúcich dozadu. Jediným mávnutím veľkého kladiva, pripevneného na jeho zlatej ruke odhodil desiatky jačajúcich kopijníkov. Horúca para zaliala rady ostrostrelcov v pravo od diery a premenila ich na čierne dymiace telá. Runy okolo stroja neškodne vybuchovali v spŕške ohňa, ľadu a bleskov. Z pod nôh veľkého stroja sa začali vynárať malé zlaté stroje. Vyzerali presne ako pavúky. Skákali na vojakov a svojimi železnými končatinami im prerážali lebky.
„Tie svine tu poslali stroje bojovať namiesto nich ! “ Zakričal Agmaer. Kopijníci sa stiahli celkom k nám. Niektorý rovno začali utekať s bojového poľa preč. Pavúky už skočili aj na našu líniu. Jeden sa vrhol po mne. Uhol som sa a mečom doňho sekol. Meč sa iba odrazil a vrazil by mi do ruky keby som ho nezastavil. Pavúk opäť skočil, tentoraz som ho zastavil štítom. Vrazil doňho až ma zvalilo na zem. Agmaer doňho strelil s kuše, ale šípka sa iba odrazila na zem. Pavúk mi búchal končatinami do štítu až to vydávalo hlasné stonavé zvuky praskajúceho dreva. Keď som sa po ňom opäť ohnal mečom, vyrazil mi ho z ruky. Poležiačky som prázdnou rukou šmátral okolo seba a s druhov so štítom odtlačoval zo seba pavúka. Do prsta ma niečo pichlo. Schmatol som to a pichol do točiaceho sa predmetu umiestneného niekde v pavúkovej hlave šípku, ktorú Agmaer vystrelil. Vec sa prestala točiť a vypadla z jeho hlavy. Pavúk na mne ovisol a zošmykol sa zo štítu na zem, bez znakov fungovania.
„Mierte im na tie krútiace sa veci ! “ Zakričal som na všetky strany.
Pohľad mi padol na ozrutný stroj. Ten treba hneď zničiť. Jediným pohybom kántril desiatky vojakov odlietajúcich na všetky strany. Stroj mal na hrudi presne tú istú krútiacu sa vec ako ten pavúk. Stroj sa pohol k väčšiemu počtu vojakov. Bolo vidno že sa hýbe nešikovne a je nestabilný. Zrazu som dostal nápad.
„Agmaer ! Máš dobrú mušku ? “ Zakričal som naňho.
„To si píš, ale netrafím ho tam keď sa bude hýbať. “ Odvetil čítajúc mi z mysli plán.
„O to sa postarám ja. Hej ! Poďte sem ! “ zakričal som na práve nebojujúcich vojakov.
Pribehli ku mne štyria a pýtali sa čo sa deje.
„Potrebujem od vás aby ste nás dvoch kryli pre pavúkmi. Ideme zničiť to veľké monštrum. “
Dvaja vojaci nahodili nesúhlasné pohľady, ale nenamietali. Keď nás vojaci obkolesili začali sme postupovať k veľkému stroju. Ten nás nevidel, pretože kántril ostrostrelcov, ktorý doňho pálili šípky.
„Len nech sa neotočí, lebo je po nás.“ Začal Agmaer.
„Práve to chcem. “ Šialene som sa zasmial, zdvihol kopiju ležiacu na zemi a vrhol ju po stroji. Stroj práve vypustil paru na zvyšných ostrostrelcov a keďže nemal koho viac na svojej strane zabiť, otočil sa na nás.
„Rob niečo ! “ Zavrešťal Agmaer. Bran si od strachu strčil chvost medzi nohy a utiekol preč.
Práve keď stroj prekladal obrovskú nohu, zakričal som.
„FUS-ROH ! “ Prúd sily zasiahol stroj. Chvíľu sa zdalo že ostane stáť, no nakoniec sa naklonil dozadu a zosypal sa na niekoľko pavúkov, ktorých svojou váhou rozpučil.
„Tak strieľaj ! “ Zakričal som unavene na Agmaera, kým sa stroj nezačne opäť hýbať, aby sa mohol postaviť.
Agmaer chvíľu mieril a potom vystrelil šípku z kuše. Šípka akoby letela v spomalenom čase. Trvalo to celú večnosť kým zasiahla krútiacu sa vecičku, ktorú odhodilo kamsi preč. Stroj ostal na zemi nehybne ležať. Čarodejníci zatiaľ zneškodňovali posledných pavúkov. Mráz bol zrejme jedinou slabinou strojov. Krútiaca vecička sa prestala hýbať len čo ho čarodejníci zmrazili a potom už ich ľahko rozbili vojaci s mečom.
„Zrejme neboli jediný, kto mal dobrý plán. “ Povedal som sadajúc si na zem Agmaerovi. Slovo ma trochu vyčerpalo a tak som chcel nabrať čo najviac stratenej sily. O chvíľu nato, keď si sadol aj Agmaer, sa prirútil Bran.
„Teraz ti nezazlievam že si utiekol. “ Povedal Agmaer hladkajúc Brana pod krkom. Vojaci zatiaľ hľadali a prenášali ranených priateľov k liečiteľom. Stonanie a krik od bolesti sa niesol po celej jaskyni. Asi po piatich minútach sa z diery začali opäť ozývať čudné zvuky. Rýchlo sme sa postavili a vojsko sa nešikovne zoskupovalo do útvaru.
„Čo je to zase ? “ Zašepkal Agmaer načúvajúc zvukom. Z diery zrazu vyskočili obrovské červené bytosti. Bolo ich asi desať. Vyzerali ako malí zdeformovaný obri s dlhými rukami. Na zápästiach mali ešte zvyšky odtrhnutej reťaze, na ktorú boli zrejem pripútaný. Mali zhruba päť metrov a veľké brucho. Najskôr sa obzreli po jaskyni. Oči mali čudne zahmlené, čo naznačovalo že aj tí sú slepý. Keď ich zasiahli šípi lukostrelcov, zrevali a rozbehli sa po štyroch na vydesených bojovníkov.
„Čo je zasa toto ?! “ Opýtal som sa vydesene hľadiac na blížiacu sa obludu.
„To je Ogra. Už som ju raz videl. “ Odvetil Agmaer a tuhšie stisol svoju kušu.