---

Kapitola XIII.
Tá slávnosť bola skutočne úžasná, i keď som ešte nevládala tancovať, ale čert to ber. Celú noc sme počúvali hrdinské príbehy o slávnych činoch Družníkov, pili sme medovinu a lahodné víno. Proste veľká zábava.
Prvý raz po smrti Kha-ta som sa cítila v bezpečí milovanej rodiny. Obetovala by som jej všetko. A myslím, aspoň dúfam, že je to vzájomné.
"Si tá najkrajšia khajiitka, akú som kedy videl. Vieš, v živote nie je nič isté, ale moja láska k tebe áno. Teda myslím. Chcel som...čo som chcel?" kričal na plné hrdlo Ethan. Jediné triezve dušičky v tejto sále sme boli my s Aelou. Samozrejme, nepohrdla som nápojmi, ale pila som s mierou. Ostatní boli na mol.
"Ďakujem ti za ten elixír, Aela. Skutočne mi pomohol," poďakovala som sa jej.
"Nemáš za čo. Neviem s kým by som sa dnes zabávala, keby si to...veď vieš."
Usmiala som sa na ňu a šťastne ju objala.
Zábava a alkohol nie sú zlé, ale keď sa dvaja dospelý chlapi hrajú na koníkov a ďalší flirtuje so stĺpom, to je už trochu moc.
"Hijó!" kričal Farkas, keď sa viezol na chrbte svojho brata. S Aelou sme usúdili, že je načase nahnať týchto "inteligentov" do postele. Vzpierali sa ako malé, neposlušné deti. Ethana som si vzala na starosť ja. Čučal na vtáčatko za oknom a hádal sa s ním, že vraj sa mu vysmieva.
"Kocúrik, je čas spať," oslovila som ho.
"Ja ťa sledujem, operenec!"
"Tak poď," vzala som ho za ruku a ťahala do izby.
Keď som ho ukladala do postele, táral nezmysli o tom, že si chce kúpiť cvičeného mamuta.
"Myslíš, že by sa zmestil do škatule?"
"Dobrú noc a sladké sny."
"Ja myslím, že hej. Pôjdeme si nejakého vybrať?"
"Spi," rozkázala som mu. Namrzene sa otočil na bok a do polhodiny si veselo pochrapkával.
Ja som zaspať nemohla. Tešila som sa a zároveň i bála toho, čo na nás v Ysgramorovej hrobke môže čakať. Mali sme päť hláv čarodejníc, takže dosť pre mňa, Ethana i Kodlaka. Aela sa vlka v sebe nevzdá, no neviem ako Farkas a Vilkas.
Vzápätí som si spomenula na chudáka Eorlunda, ktorý bude celú noc pracovať na Wuuthrade. Bolo mi ho ľúto, ale veľmi nám to pomôže.
Nikto si cez noc moc neodpočinul. Väčšina si ráno nepamätala na svoje nočné kúsky.
Nezaujímalo ma to. Do hrobky pôjdu len tí, ktorí sa chcú očistiť. Spýtala som sa Farkasa a Vilkasa a po menšom premýšľaní, si aj oni zvolili nový život.
Aela sa na mňa hnevala, že chcem zahodiť tento "dar". Vysvetlila som jej svoje dôvody a nakoniec to aj pochopila.
Eorlund pracoval dlho, ale nakoniec sa mu podarilo úlomky spojiť do nádhernej veľkej skery. Bozkom na líce som sa mu snažila zavďačiť. Venoval mi úsmev a poprial veľa šťastia.
Ja, Ethan, Kodlak, Vilkas a Farkas sme dali zbohom tomuto životu.

Ysgramorova hrobka bola strašidelná, no i nádherná zároveň. Dostalo sa mi tej cti niesť Ysgramorovu sekeru.
V malej miestnosti bola veľká socha.
"To je Ysgramor. Vrátenie sekery by malo otvoriť tajný vchod do hrobky," poučil ma Kodlak. Podišla som k soche a položila sekeru do mužovho náručia.
"Toto patrí vám," zašepkala som. Zrazu sa jedna zo stien pohla a odkryla chodbu. Chcela som vkročiť dnu, no Kodlak ma zastavil.
"V tejto hrobke odpočívajú najlepší bojovníci spomedzi všetkých Družníkov. Tým, že sa im postavíme, dostaneme možnosť vykúpenia. Bude to férový súboj, Nira."
Nazbierala som odvahu a vkročila dnu ako prvá. Ostatní ma nasledovali. Ethan bol tesne za mnou a s vytaseným mečom bol pripravený ma chrániť. Úsmevom som mu poďakovala. Opätoval mi moje gesto.
Chodba sa čoraz rozširovala, až nakoniec prerástla vo veľkú sieň s rovnakými čiernymi hrobkami, aké boli v Prachovcovej mohyle. Lenže nevyšli z nich draugiri, ale priesvitní duchovia. Tasili sme zbrane, pripravení obhájiť svoju návštevu, ale jeden z nich sa na mňa zahľadel a nejakým zvláštnym jazykom pokynul ostatným, aby nás nechali prejsť. Začudovane sme sa obzerali, ako pred nami títo mocný skláňali svoje zbrane.
"Nerozumiem tomu," šepkal Kodlak.
"Ver, že ani ja."
Ostražito sme postupovali ďalej a tunel nás zaviedol do miestnosti, kde bol veľký horiaci oltár. Pristúpili sme k nemu a Kodlak povedal, čo máme robiť.
Každý z nás si vzal jednu z hláv a pripravil sa na oslobodenie. Postavili sme sa okolo ohňa a čakali na Kodlakov príkaz.
"Teraz!" skríkol a všetci sme pustili hlavy do spaľujúceho plameňa.
"Čo sa bude diať..." začal Ethan, no nestihol dopovedať.
Akoby som sa trhala na polovicu. Niečo sa z nás dralo von a nebolo to dvakrát príjemné.
Kosti škrípali, koža praskala. Pred nami sa zjavilo päť spektrálnych vlkov. Chystali sa na nás zaútočiť, keď sa pri nás znenazdajky objavil Hircin.
"Ku mne!" zreval na vlkov a oni so stiahnutými chvostmi poslúchli. Boh lovu si nás premeriaval, no mlčal.
"Ach, Nira. Mohli sme sa po tvojej smrti tak zabávať," uškŕňal sa na mňa.
"Nemienim brať život nevinným ako ty, Hircin," odvetila som stroho.
"Tvoja chyba. Snáď sa niekedy uvidíme."
"Možno."
"Zbohom," rozlúčil sa s nami a odkráčal, spolu s vlkmi, kamsi do neznáma. Kodlak ma chytil za plece a srdečne sa mi poďakoval.
"Neviem ako sa ti odvďačiť. Toľko rokov som musel žiť s tým zvieraťom, že už si nepamätám na ten nádherný pocit čistoty."
"Bolo mi cťou."
"Vieš, ja som už pristarý a mnoho vecí už nestíham. Družníkov by mal viesť niekto so srdcom čistým ako je tvoje."
"Čo tým chceš povedať?"
"Týmto ťa, Nira, menujem za novú Zvestovateľku Družníkov z Jorrvaskru. Veď nás k sláve. Vy traja ste svedkovia."
Ethan sa rozosmial a pobozkal ma na tvár.
"Ďakujem, Kodlak."
"Nie, to ja ja ďakujem. Ehm, a prajem vám pekný spoločný život. Gratulujem."
Po ceste domov sme sa s Ethanom rozprávali o svadbe a budúcom spolunažívaní.
"Čo keby som nám kúpil nejaký pekný domček na námestí. Mali by sme domov."
"Ethan, ale veď mi máme domov. Je ním Jorrvaskr a to mi úplne stačí."
"Bál som sa, že to nepovieš," zasmial sa.
Presne tak. My už domov máme...