---

Kapitola IX.
Glenmorilská lóža, sídlo čarodejníc, nebola nič iné ako odporná zatuchlá spleť uličiek a hniezd kolčovákov. Jednou rukou som držala luk a druhou si zapchala nos, aby som sa nezadusila už teraz.
"Smrdí to tu ako mamutí prd. Fuj," sťažoval sa Ethan.
"Ako môžeš vedieť, ako vonia jeho..."
"Prd? Domyslel som si to."
Nad myšlienkou uľavujúceho si mamuta som sa nemohla nezasmiať. Skúmali sme ďalej tunel a keďže tu bolo veľmi pochmúrne začala som konverzáciu.
"Ako si urobil to s tou medovinou?"
"Chcel som ťa oslniť, tigrica. Tá medovina bola moja vlastná. Inak by si mi ťažko venovala svoju pozornosť. Taká je pravda."
Zarazila som sa, otočila a venovala mu jeden z mojich takzvaných "vražedných" pohľadov v nádeji, že sa mi začne za toto klamstvo ospravedlňovať, no s ním to ani nehlo. Nahodil svoj nevinný úsmev a rozhodil rukami.
"Ty si ma oklamal?"
"Počkaj, musím si rozmyslieť odpoveď. Ak poviem áno, zaškrtíš ma?"
"S tvojím intelektom nebudem musieť."
"Au, to bolelo," naznačil plač. Rezignovala som. Obrátila som sa a postupovala ďalej. Urobili sme asi sto krokov, keď sme narazili na veľkú sieň, kde sa rozprávalo päť čarodejníc. Zbadala som ich škaredé tváre a rozpamätala sa na dnešnú nočnú moru.
Preplížili sme sa bližšie a obaja natiahli luky, no jedna z tých potvor sa práve pozrela naším smerom. Začal sa veľký zhon. Rozutekali sme sa po sieni, no v tejto chvíli nebolo úniku. Nezostávalo nám nič iné, len sa brániť. Vytiahla som dva ostré meče a pustila sa do dvoch z nich. Potrebovali sme ich hlavy, takže som sa zamerala na rezanie krku. Zbavila som sa prvej a pozorovala, ako sa jej hlava prikotúľala k mojim nohám. Druhá bola o trochu silnejšia, ale jeden letmý pohľad na Ethanov boj som si neodpustila.
"Takúto zábavu som už dlho nezažil!" zasmial sa. Aj on sa pozrel na mňa, ale to bola osudná chyba. Zabil už dve ježibaby, lenže tá posledná mu uštedrila vo chvíľke nepozornosti svojimi ostrými nechtami riadnu ranu na rebrách. Panebože, veď letel niekoľko metrov.
"Ethan!" zvrieskla som a napichla jednu bosorku na čepeľ. Zavrieskala ako šialenec.
Rozbehla som sa na pomoc svojmu spoločníkovi. Ďalšia škaredá hlava padla na zem.
Sklonila som sa k Ethanovi a rukami mu pritlačila ranu.
"Takto...sa to stalo...v tvojom sne?" vydral zo seba roztraseným hlasom.
"Nie, ani zďaleka. Tam som ťa stratila, tu sa to nestane."
"Veru neviem..." zakašľal.
"Nebuď baba," posmelila som ho.
"Pribudne ti ďalšia malá jazvička, nič viac. Tá rana nie je veľká, ale aj tak ťa musíme okamžite dostať domov. Poď." S mojou pomocou sa postavil na nohy, no musela som ho podopierať, inak by sa zrútil na zem.
"Počkať!" spomenula som si na to, prečo sme sem prišli. Ethan sa oprel o stenu a ja som pozbierala hlavy do jedného veľkého vaku.

Táto púť bola šialene dlhá a vyčerpávajúca. Celú tu trasu som Ethana podopierala, ale párkrát sme museli zastať, pretože upadol do bezvedomia. Pomoci som sa dočkala až v Bielom priesmyku od strážnikov. Predala som im svojho raneného priateľa a nakázala som im, aby ho odviedli do Jorrvaskru, no oni mi zdelili hroznú novinku.
"Nejaký banditi napadli Družníkov. Stále sa tam bojuje." Skutočne tu bolo na pekný deň príliš ticho. Nehľadiac na nebezpečie som trielila ku svojim bratom a sestrám.
Aela, Vilkas a Farkas bojovali vonku, no mňa Aela poslala dnu, kde bol Kodlak sám.
Razila som si cestu k Zvestovateľovi a našla som ho ako kľačí pred bojovníkom Striebornej ruky. Ten špinavec mu držal nôž pri hrdle a chystal sa uštedriť Kodlakovi poslednú ranu.
Vpadla som k nim ako bez rozumu a odrazila útočníkov meč svojím. Stála som proti rovnocennému súperovi. Moje útoky odrážal jedným, nanajvýš dvoma ťahmi. Konečne som urobila výpad, no uhol sa. Schytil mi ruky, pritisol malý, no ostrý nôž na môj krk a otočil ma tak, aby to Kodlak videl. Zastal by sa ma, no nemohol. Pokusom o pomoc by len urýchlil môj koniec.
"Starý pes, teraz odtiaľto odídem, ale ak sa o niečo pokúsiš, rozpáram ju ako kura! Rozumieš?"
Kodlak prikývol a hodil zbraň na podlahu. Takto zahambujúco ma vyvliekol pred Jorrvaskr a kvôli mne unikli ďalší jeho kumpáni. Myslela som si, že keď nastúpili do svojho pripraveného voza, pustia ma, no opak bol pravdou. Vzali ma so sebou, zrejme pre istotu, ale možno chceli nejakú vlčiu kožu. Vlčiu kožu zo mňa.
Aela a ostatní sa len bezmocne prizerali, ako ma títo vrahovia unášajú preč.
Nôž sa stiahol, no vzápätí ma jeho rukoväť omráčila...