Název novinky: The Elder Scrolls V: Skyrim - Česká fansite :: Príbeh Družníčky

Přidal Mimz dne 19.07.2012 15:47
#10

Kapitola V.
Cesta nebola veľmi dlhá, no Farkas mi počas nej rozprával o tom ako sa raz nakazil dákej horúčky, čo ju poriadne predĺžilo.
Teraz sme stáli pred dverami Prachovcovej mohyly a obaja sme dnu vošli so zatajeným dychom. Dnu to bolo strašidelné. Väčšinu stien zdobili čierne hrobky, vo vzduchu sa vznášal pach hniloby a po podlahe boli porozhadzované telá v rozklade. Brrrr!
Prikrčila som sa, vytiahla luk a nehľadiac na odporný pach, kráčali sme ďalej úzkymi uličkami, keď sa niekde oproti nám ozval zvuk praskania kovu.
Jedna z hrobiek sa otvorila a von vystúpila nejaká živá mŕtvola.
"Panebože," zhíkla som.
"Pssst! To je Draugir."
"Dá sa to zabiť?"
"Vyskúšaj to." Natiahla som luk, šíp zasvišťal a zapichol sa Draugirovi do hlavy. Príšera sa zatackala a padla na zem. Sú to smrteľlné mŕtvoly, napadlo ma.
"Tak hej."
"Pokračujeme," pošepkala som. Tichými krokmi sme sa vydali ďalej. Vbehli sme do veľkej miestnosti, z ktorej viedla len jedna cesta. Moju pozornosť upútala maličká miestnosť napravo od nás. Bol v nej výklenok a na ňom nejaká páka. Som Khajiitka, takže moja zvedavosť je priam neskutočná. Zatiahla som pákov a čuduj sa svete...zo stropu sa vyvalili mreže a uveznili ma v tejto kobke.
Farkas sa len zasmial a podišiel ku mne.
"Hahaha, do čoho si sa to zase namočila?"
"Nesmej sa ako dieťa a pomôž mi!" zasyčala som na neho.
"Počkaj hneď..." nedopovedal, pretože z chodby k nám prišli asi desiati nordovia. Boli oblečení ako banditi a všetci mali v rukách zbrane.
"A je po tebe, psík!" vyhrážali sa Farkasovi. Začala som metať mrežami, aby som ich zničila, ale bolo to márne. Toto je koniec.
Začala som sa modliť k Bohom, aby nás zachránili, keď v tom sa Farkas začal meniť na obrovského čierneho vlka. Skočila som dozadu a sledovala ako banditi postupne umierajú. Všetci boli mŕtvi a Farkas odbehol chodbou, ktorou k nám prišli.
"Pomoc..." vyjachtala som. Mreže sa zrazu vrátili na svoje miesto a ja som vyskočila od smrtiacej páky ako najďalej to šlo. Farkas sa ku mne vrátil.
"Dúfam, že som ťa nevydesil."
"Čo...Čo to bolo?"
"Niektorí z nás si zvolili cestu večného lovu."
"Družníci su vlkolaci?"
"Nie všetci. Len členovia Kruhu dostali tento dar."
"Aj zo mňa ho urobíte?"
"Och, to asi nie. Ale ktovie? Teraz musíme získať ten úlomok."
Prikývla som a obaja sme sa rozbehli ďalej. Počas chôdze som si neodpustila otázku: "Kto boli tí ľudia?"
"Strieborná ruka. Lovci vlkolakov." Už som sa nevypytovala. Cestou sme natrafili na mnoho draugirov, kolčovákov, zabijákov Striebornej ruky i ľadovcových pavúkov. Ich osudy boli rovnaké- druhý svet. Dospeli sme až k veľkej sieni, kde by mal úlomok byť. V zadnej časti sály bol veľký čierni oltár a na ňom kus nejakého železa.
Farkas sa usmial a mrkol na mňa. Nad jeho detským správaním som musela prevrátiť oči. Vzala som úlomok do ruky a šťastím si vydýchla. Krásna chvíľa netrvala dlho. Zo všetkých hrobiek povyskakovali draugirovia a zaútočili na nás. Úlomok som schovala do kapsy a vytasila meč. Na druhej ruke som si pripravila pazúry.
Sekali sme, rezali, kopali a výsledok? Ani sme si neuvedomili a boli sme v bezpečí.
"Kadiaľ teraz?" spýtal sa Farkas.
"Tadiaľ!" ukázala som na tunel vedúci z jednej hrobky. Vliezli sme doň a plazili sa úzkym priestorom. Zrazu sme došli až na koniec. Farkas mykol hlavou smerom, kde bola sivá páka.
"No ja neviem, čo ak to bude nejaká pasca?"
"Máš iný plán?"
"Tak fajn." Natiahla som sa a potiahla za páku. Stena pred nami sa odsunula a my sme vyšli priamo pred dvere, ktoré viedli do skyrimu.
Vonka mi slnce pohladilo tvár. Čerstvý vzduch ulahodil môjmu nosu.
"Musíme sa vrátiť do Jorrvaskru."
"Máš pravdu. Poďme."

Pokým sme došli domov, zotmelo sa. Pred prevrátenou loďou stál Vilkas a tváril sa znudene.
"Čakal som tu na teba."
"Načo?"
"Nasleduj ma," rozkázal.
Robehla som sa za ním na dvor, kde sa zišli všetci Družníci. Zastala som a Kodlak riekol: "Bratia a sestry, toto dievča preukázalo, že sa vyrovná každému z nás. Kto sa za ňu prihovorí?"
"Ja," odpovedal Farkas. Kodlak začal prijímací rituál.
"Nech sa tak stane," prehovorili naraz všetci. Vôbec som nedávala pozor. Kodlak ku mne pristúpil a pogratuloval mi.
"Družníci sú vlkolaci?"
"Vidím, že ti tajomstvo bolo zverené už teraz. Áno. Niektorí z nás musia žiť s týmto prekliatím."
"Ty by si sa chcel vyliečiť?"
"Áno, ale prečo sa bavíme o tom, čo chcem ja. Dnes si preukázala veľkú odvahu, dievča. Tento večer patrí tebe. Poď, na tvoju počesť sme pripravili oslavu."
Usmiala som sa a kráčala do Jorrvaskru, no ešte raz som sa zahľadela na hviezdy. Dnešný večer patrí mne. Dnes som sa stala jednou z Družníkov.