---

Kapitola II.
Neviem ako dlho som bola mimo, no keď sa mi pomaly vracal zrak, uvedomila som si, že už nie som ani v Samote, ani v nejakom žalári, dokonca nie som ani mŕtva.
"Hej, ty, si hore?" spýtal sa ma urastený chlap v modrej rovnošate. Rozhliadla som sa po okolí. Bolo tu asi päť vozov, na ktorých sedeli ľudia v rovnakých šatách ako on. Na mojom voze tu sedeli ešte dvaja ďalší muži. Jeden v roztrhaných handrách aké som na sebe mala aj ja, ten posledný mal zaviazané ústa šatkou a na sebe mal čierny kožuch.
"Ja..." chcela som odpovedať, ale akoby moje hrdlo zvierala neviditeľná ruka a bránila mi v rozprávaní.
"Som Ralof," povedal muž v modrom, keď videl, že so mnou si nepodebatuje.
"Kam nás to vezú?" spýtal sa ustrašeným hlasom ten v handrách.
"To netuším, ale nič dobré nás nečaká. Aké je tvoje meno, nord?"
"Lokir...Som Lokir. A kto je toto?" zahľadel sa na chlapa v kožuchu.
"Pozor na jazyk! To je Ulfrik Stormcloak, Jarl Veterného žľabu."
"Veď on je vodca povstalcov! Ak chytili teba... kam nás, bože, vezú?"
Chcela som sa zapojiť a povedať, že sem nepatrím, no nevydala som zo seba ani hlásku. Šli sme ďalej, až sme dorazili do malej dedinky- Helgenu. Povozy zastavili a nám nakázali vystúpiť. Povyskakovali sme dolu a čítali naše mená z nejakých zoznamov. Koho meno tam bolo, vystúpil z rady. Konečne prišlo na mňa, ale muž v červenej uniforme Hadvar sa ma spýtal na to moje nešťastné meno spýtal.
"Ako ťa volajú?"
"N...Nira," vykoktala som.
"Zrejme si z karaván. Tvoja rasa robí len problémy slušným obyvateľom Skyrimu, no aj tak, na zozname nie si. Kapitánka, čo s ňou urobíme?"
"Nevadí, zotneme ju aj tak."
Hadvar si povzdychol a povedal, že mám nasledovať kapitánku. Postavila som sa vedľa ďalších odsúdencov a sledovala, ako prvého z nás zťali. Od tej krvi ma naplo, no ovládla som sa.
Kapitánka zvolala: "Ďalší väzeň. Tá mačka!" Preľakla som sa. Z oblohy som začula rev nejakého zvieraťa, no možno to bolo len od strachu. Kolená sa mi triasli, ale postupovala som ďalej ku smrtiacemu oltáru, na ktorý poslednýkrát položím hlavu a bude koniec jedného biedneho života. Hodila som sa na kolená a niečia noha ma pritiskla ku chladnému kameňu. Hľadiac smrti do tváre som čakala na posledný švih. Kat sa natiahol, keď v tom sa to stalo...z oblohy sa zniesol drak a sadol si na protiľahlú vežu. Vydal zo seba akýsi čudný rev a tlaková vlna ma odhodila vedľa oltára.
"Khajiitka, vstávaj! Bohovia nám dali len jednu šancu, ďalšia nepríde!" zvolal na mňa Ralof. V tom momente som sa vyšvyhla na nohy a hlava-nehlava bežala za ním. Vošli sme do veže, kde boli ďalší väzni spolu s Ulfrikom. Ralof sa s ním porozprával, no len my dvaja sme sa pobrali vyšie do veže. Schody som brala po troch, keď drak prerazil hlavou stenu a začal chŕliť oheň. Našťastie som sa uhla a drak po chvíli odletel. Ralof do mňa strčil a prehodil ma na zničený domček oproti. Jeho som skočiť nevidela, ale nemohla som na neho čakať.
Utekala som ďalej a natrafila na Hadvara. Drak sa stále vracal a útočil na vojakov, no ja a Hadvar sme utiekli do bašty, z ktorej viedol tunel na slobodu.
"Poď sem," zavelil môj spoločník. Rozviazal mi putá a dal zbroj cisárskych vojakov, akú na sebe mal sám. Vzala som si aj meč a obaja sme sa pobrali do bezpečia.
Cestou sme narazili na vzbúrencov, ktorý na nás zaútočili. Bolo mi to ľúto, ale museli sme sa ich zbaviť. Jeden po druhom padli mojou smrteľnou ranou. Podzemie bolo strašidelné, plné pavúkov, no najhoršia bola mučiareň. Krv zdobila podlahu, steny i strop. Pri myšlienke, čo tu tím nebožiakom robili, mi naskočila husia koža. Spoločne sme sa prebojovali až k východu. Hoci sme vstúpili do chladného dňa, bola so nanajvýš rada, že už nie som v tom vlhkom podzemí, kde na mňa zo stropu kvapkala ľadová voda.
"Čo budeš teraz robiť?" opýtal sa ma Hadvar, prekvapivo milým hlasom. Strašidelná ruka zvierajúca moje hrdlo bola preč.
"Netuším, ale jedno viem iste."
"A čo?"
"Že si toto zopakovať nemienim! Zbohom!" zakričala som na neho a dala sa na útek. Na moje počudovanie, neprenasledoval ma. Ha! Khajiitka Nira beží v ústrety novému životu!