Název novinky: The Elder Scrolls V: Skyrim - Česká fansite :: Príbeh Khajiita

Přidal risozl dne 06.05.2012 11:12
#7

KAPITOLA III
Keď som dorazil do Riverwoodu akurát tam prebiehal pästný súboj. Nejaký Lesný elf proti členovi mestskej stráže. Podišiel som bližšie. Bol to celkom zaujímavý súboj ale keby mali v rukách zbrane Bosmer by určite vyhral. Po jasnej remíze si obaja odpili z poháru s medovinou. Ozval sa rachot a farebné papiere a stuhy rozžiarili zamračenú oblohu. Bard začal hrať na lutne a speváci aj dav začali spievať.
V Riverwoode sa konala slávnosť. Počul som ako dedinčania hovoria o slávnosti na počesť nordského boha Talosa. Väčšina ľudí zákaz uctievať Talosa ignorovala, tak isto aj strážnici. Vojaci Légie alebo členovia Pentinus Oculatus väčšinou iba pokarhali, aj keď to občas zaváňalo väzením. Podišiel som a zapojil sa do oslavujúceho davu. Mal som svojich starostí nad hlavu ale trocha zábavy by mi neuškodila. Ľudia mi strčili do rúk pohár piva a povedali nech sa zabávam. S takou láskavosťou som sa ešte nestretol. Všetci považovali Khajiitov za zlodejov. Uplynuli už dve hodiny a ja už som mal značne vypité. Dnes som už nechcel nič robiť tak som zašiel do krčmy a objednal som si posteľ. Krčmárka ma zaviedla do mojej izby. Keď som sa zobudil bolo ráno. Nemám tušenie čo teraz budem robiť. Do Bieleho Priesmyku sa mi nechcelo po tom čo sa stalo. Ale nemal som na výber. Ak som chcel nájsť človeka ktorý zaplatil za moje uväznenie musel som ísť do toho mesta. V Riverwoodskom obchode som si kúpil starú tuniku, železnú dýku a roztrhaný plášť. Je to perfektné maskovanie. Vydal som sa smerom k mestu. Na poliach ktoré patrili obyvateľom som zbadal skupinu ľudí ako sa snažia zabiť obra. Vytiahol som luk čo som zobral v tom opustenom dole vložil do tetivy posledné dva šípy a vystrelil som priamo do obrovho oka. Ozvalo sa zvresknutie a obor padol k zemi. Keď som k nemu prišiel oslovila ma akási žena. „Vieš sa celkom dobre oháňať. Bol by s teba dobrý brat v zbroji.“ prihovorila sa mi milým hlasom. Na to sa nadýchla a pokračovala v rozprávaní. „ To bolo úžasné ako si skolil toho obra. Len jedna vec mi nesedí... Khajiit a lukostrelec?“ „Cvičil ma Bosmerský majster menom Obaas.“ odpovedal som na jej otázku a išiel som odtiaľ preč. Obaasa som si samozrejme vymyslel. Nechcelo sa mi vysvetlovať že aj khajiit sa môže venovať lukostrelbe a byť v nej dobrý. Podišiel som k bráne a strážny ma nechal bez problémov prejsť. zamieril som do miestnej krčmy ktorá sa volá U Kobyly a Zástavy. Nebolo to nič moc ale už vo dverách som uvidel niečo čo mi pokazilo náladu. Uvidel som Hadvara.
Hadvar nebol hlúpy, nemohol na mňa zaútočiť tu v krčme. „Ako si sa dostal z basy?“ opýtal sa ma so škodoradostným úsmevom na tvári. „Ty o tom niečo vieš?“ prekvapene som mu odpovedal na otázku otázkou. „Jasné.“ odvetil Hadvar s náznakom zlosti. „Prišiel som o sedemsto septimov.“ Mal som čo robiť aby som ho nezabil. Hadvar bol obyčajný rasista. ale Khajiitov zo všetkých neľudských rás nenávidel najviac. Zrazu ma niekto schytil pod krk a šmahom ruky ma omráčil. Onedlho som sa prebudil v tmavej uličke kde stál Hadvar aj s mojím nožom. „ Vieš Grillka ty ma už sereš.“ povedal Hadvar a s neuveriteľným pokojom mi zabodol nôž do brucha. Zasyčal som. Hadvar sa otočil a odišiel preč. Na konci uličky obrátil ku mne hlavu a povedal: „ešte raz sa mi pripletieš pod nohy mačiatko, tak ťa zabijem.“ Nevládal som mu odpovedať. Bolesť bola príliš silná a ja som upadol do bezvedomia.
Zobudil som sa v nejakom dome. Nado mnou stála staršia pani ktorá sa mi prihovorila: „Náš pacient sa prebral. Myslela som že zomrieš.“ „Ja mám tuhý korienok.“ riekol som a pokúsil sa o smiech.
Pár minút sme sa rozprávali o všetkom možnom, potom som usúdil že je čas odísť. pred odchodom mi pani podala papierik, že ho našla pri mne v uličke. Stopercentne bol Hadvarov. Poďakoval som sa za starostlivosť a vyšiel von dvermi. Rozbalil som papierik. bolo tam napísané: Stretneme sa v kobke Zapadajúceho slnka o štyri dni. bol tam dátum. bolo to napísané pred dvoma dňami. Takže som mal dva dni na to aby som sa do tej kobky dostal. Vynorili sa mi spomienky. Tá kobka. Ako keby som v nej už niekedy bol. Vedel som že Zapadajúce Slnko je niekde pri Bielom Priesmyku. Vedel som aj kde.
Teraz som tam musel ísť a zastaviť Hadvara. Otázka bola či mu ten papierik spadol náhodou alebo ma tam čaká.