---

no a na moje narodeniny tu máte extra dlhý diel. :D
____________________________________________
Bolo to asi prvý krát ako som videla, že by na koberček pred vodcu svätyne šli hneď dvaja naraz. A pevne dúfam, že aj posledný.

Dalk zo seba spravil poriadneho hlupáka, keď spustil polhodinovú triádu o tom ako naňho Alex znenazdajky zaútočil a ja som ho v polovici stopla jednoduchým „klameš“.

Zato Alex nepovedal ani slovo. Nakoniec som to všetko vyrozprávala ja s Larliou.
Keď sme skončili Astrid bola chvíľu ticho. Nakoniec sa zdalo, že dospela k nejakému rozhodnutiu.
„Dobre. Neviem ako ste vy dvaja mohli spraviť takúto blbosť, ale na to nezáleží. Alex, Dalk, odteraz máte prísny zákaz sa k sebe priblížiť na viac ako dva metre. Rozumiete?“
*Vou. Zaujímaví trest.* ozval sa Kyrael.
*Že? Ale ako inak by si ich potrestal ty? Dalka vyhodiť nemôžu lebo je počúvajúci a Alex sa v podstate len bránil.*
*No jo. Nepríjemná situácia. Mimochodom už sa vraciam z Riftenu.*
*Už?*
*Už. Podarilo sa mi odchytiť jeden pekne rýchly vzdušní prúd.*
„Kyrael sa už vracia z Riftenu.“ Oznámila som.
Všetci na mňa prekvapene pozreli. Dokonca aj Alex, ktorý práve odchádzal z miestnosti na mňa vrhol krátky pohľad cez rameno.
„Ako to ty vieš?“ prekvapene sa spýtala Larlia.
„Nepýtaj sa. Neodpovie ti.“ Uškrnul sa Dalk.
Khajiitka naňho vrhla krátky pohľad, ale nič jemu nepovedala. Obrátila sa ku mne. „Oh, a aby som ja nezabudla...“ podala mi ten list.
„Čo je to?“ Dalk natiahol krk aby videl čo sa v liste píše, ale stuhol pretože vzápätí sa mu o ohryzok opieral hrot Larliinej dýky.
„Nič pre teba.“ Spražila som ho, v duchu uznanlivo hvízdajúc nad rýchlosťou s akou Larlia vytasila dýku.
Otvorila som list a čítala.

Drakorodená,

Potrebujem sa s tebou porozprávať. Je to naliehavé

Prenajmi si prosím podkrovnú izbu v hostinci U spiaceho obra v Riwerwoode a ja sa tam za tebou zastavím.

Priateľ.

Zdvihla som oči od listu a pozrela som na Larliu. „Zaujímavé. Ale prečo mi to ukazuješ?“
Pokrčila plecami. „Keď už si sa ty tu ukázala... povedala som si, že to mne nijako neublíži.“
*Kyrael?*
*Choď s ňou. Bude to zaujímavejšie než trčať v svätyni.*
„Pôjdem s tebou.“ Povedala som Larlii.
„Ja som to čakala.“
*To som až taká predvídateľná?*
„Počkať! Kam idete? Čo bolo v tom liste? O čo tu ide?“ vyrazil zo seba Dalk keď sme sa otočili k odchodu.
„Nestaraj sa.“ Odvetila som.

Pred vchodom do svätyne už stály dva kone. Bolo to klasické Skyrimské plemeno- vytrvalé a húževnaté.
„Viem, že ty vieš cestovať aj rýchlejšie, Chell, ale predpokladám, že mi neukážeš ako.“ Larlia vysadla na koňa.
„Predpokladáš správne.“ Vysadla som na druhého koňa.
„Že som sa ja vôbec pýtala.“
Popchli sme kone.

Našťastie sme sa nikam neponáhľali, takže väčšinu cesty sme mohli ísť krokom. Na koni som totižto už dlho nesedela a neviem ako dlho by som zvládla klusať.
„Chell?“ spýtala sa Larlia po ceste.
„Hm?“
„Nad čím ty rozmýšľaš?“
Ak by som mala byť úprimná, povedala by som, že práve špekulujem nad tým ako prelomiť Kyraelovu obranu v hre, ktorú pre nás Hex narýchlo zlátal, keď si Kyr povedal o stratégiu. Ale ja som samozrejme úprimná nebola.
„Rozmýšľam... prečo máš taký divný prízvuk.“
„Divný?“ nakrčila čelo.
„Iný než ostatný Khajiiti s ktorými som sa doteraz stretla. Pripomína mi to skôr... vlastne mi to nič nepripomína. Je to skôr také „z každého rožku trošku“.“
„Ty si to myslíš? No, je to pravda, že ja som veľa cestovala.“
„Prečo?“
„Vážne to ty chceš vedieť?“
Prikývla som.
„Tak fajn. Ja som už ako malé mača bola... trochu zvláštna. Moji, rodičia oni boli typický Khajiiti, veď to poznáš „Skooma je najdôležitejšia a všetko ostatné je druhoradé“.“ Dokonca aj ja som bola odsunutá na vedľajšiu koľaj. Rozmýšľam, či si oni vôbec niekedy všimli ako si ja veľmi dobre rozumiem s ohňom. Doslova.“ Zdvihla ruku na ktorej sa jej vzápätí objavil plameň. „Niekedy mám ja pocit ako keby som... ako keby som jemu mohla porozumieť. Skutočne mu niečo povedať nielen rozkazovať. A... ja mám pocit, že sa mi to do určitej miery podarilo. Ja som vedela bez akéhokoľvek tréningu veci o ktorých som doteraz našla zmienky len v legendách. Znie to neuveriteľne, že?“
„Ja ti verím Larlia.“ Upokojila som ju.
*Kyrael?*
*Čo? Povedala mačička niečo zaujímavé?*
*Nepočúval si?*
*Nemusím predsa vždy a stále počúvať čo sa deje okolo teba.*
„Každopádne...“ pokračovala Larlia zhasínajúc plameň „keď k nám raz prišli potulní zaklínači, ja som bola veľmi zvedavá. Sklamalo ma keď som zistila, že v podstate vedia len tie najjednoduchšie triky, ale zároveň ma ohromilo akú veľkú šou z toho oni dokázali spraviť. Ja som teda šla za ich vedúcim a ukázala som mu čo viem. Jeho to ohromilo- aj keď mi narozdiel od teba nechcel veriť, že som nemala nijaký tréning. On ma prijal. Nielen pre moje schopnosti z ohňom, ale aj pre moje zlodejské schopnosti. Ty by si neverila, aké je ľahké bieliť vrecká divákom, ktorý sú zaujatý predstavením. Ja som teda chvíľu ťahala s nimi, ale raz v Cyrodiile som sa od nich odpojila. To som už ja bola dosť stará aby som sa o seba vedela postarať. A ja som sa chcela dozvedieť niečo viac o mágii. Ale keď som ja vstúpila na pôdu univerzity hneď ma vyhodili. Ja som nemohla spraviť nič čím by som ich presvedčila aby ma prijali. Ja som začala ľutovať, že som odišla, keď som začula, že na univerzitu tu v Ľadohrade by ma mohli prijať. Ja som okamžite nabrala kurz Skyrim... no a zvyšok už poznáš.“
„Dostala si sa do Ľadohradu?“ opýtala som sa.
Pokrútila hlavou. „Ja by som však Temné Bratstvo za žiadnu univerzitu nevymenila.“
Usmiala som sa. „Ani ja.“