---

no ušla múza ale niečo som zo seba vysolila. niekedy sa do toho asi vážne vrhem. keď ma začne nudiť prototype (čítajte o sto rokov)
________________________________
Cicero stál pred otvorením sarkofágom. Dalk, bledý ako stena stál na druhom konci komnaty. Sarkofág matky noci bol otvorený.
Natešený Cicero, mŕtvolne kľudná matka noci a krajne vydesený Dalk, spolu tvorili trojicu za inej situácie možno komickú ale tento raz skôr tragickú.
Ticho preťal rázny Astridin hlas. „Pri Sithisovy toto šialenstvo hneď skončí! S kým si sa tu rozprával šašo? Ukáž sa zradca!“
Síce som jej nevidela do tváre, ale z polohy jej tela som usudzovala, že skoro na 100% cerí zuby.
„Ou, ale ja som sa rozprával len s našou milou matkou noci, že áno? Ale ona ku mne nehovorila. Ó niee. Ona hovorila iba s ním!“ mávol rukou na Dalka. „S počúvajúcim! Hihihihi!!“ od chichotu sa až zlomil v páse.
Tentoraz bolo stodesať percente isté, že Astrid prevrátila oči. Pozrela na Dalka a stlmila hlas tak, aby ju Cicero nemohol počuť, ale ja, Dalk a Alex hej.
„Si v poriadku? Keď som začula ako Cicero kričí vedela som že si bol odhalený. Čo sa stalo?“
Dalk, ešte stále v šoku pokrútil hlavou. Očividne nebol schopní odpovedať.
„Pri Sithisovi, vyzeráš ako keby si videl ducha.“ Zarazila sa keď si uvedomila čo povedala. „Prosím, povedz mi že to ne je pravda. Že Cicero sa rozprával len s obyčajnou mŕtvolou.“
Dalk znovu pokrútil hlavou. „Nie... ona... je skutočná... hovorila so mnou. Povedala že som to...“ zarazil sa. „...práve ja.“
Zmätene sme na seba s Alexom pozreli. Čo matka noci myslela touto poznámkou bola aj pre nás záhada.
„Je to pravda?“ obrátila sa na mňa Astrid. „Vážne s ním hovorila matka noci? Tá, matka noci?“
„Geh.“ Povedala som v dračom jazyku. „Áno. Je to pravda.“ Preložila som keď do mňa Alex štuchol.
„Sithis ochraňuj nás.“ Zašepkala Astrid. „A? Čo povedala?“ obrátila sa znovu na Dalka.
„Mám si prehovoriť s nejakým Amaundem Motierrem. Vo Volunruude.“ Zamračil sa. „Ani jedno s toho mi nič nehovorí.“
*Amaund Motierre?* vyhŕkol prekvapene Kyrael. Napriek tomu že by ho to nič nestálo neprišiel ku mne aby túto scénu videl na vlastné oči. V skutočnosti sme mi dvaja málokedy vyhľadávali fyzickú prítomnosť toho druhého. Ak sa niekde dialo niečo zaujímavé mohol tam byť len jeden a videli a počuli sme to obaja.
*Tebe to niečo hovorí?* spýtala som sa preraďujúc v rýchlosti vymieňania myšlienok na maximum. Ďalšia výhoda telepatickej komunikácie. Mohli sme si vymeniť milióny informácii rýchlosťou blesku.
*Áno. Montierre bol v oblu.* odpovedal
*Oblivione.* opravila som ho.
*V štvrtom zvitku starších ak chceš.*
*Amaund Motierre?* spýtala som sa pochybovačne.
*Samo, že nie. Nejaký jeho predok ale tiež bol v hlavnej línií. Dúfam, že zdieľaš môj názor že toto tiež vyzerá na hlavnú líniu.*
*Príchod drakorodenej dal každopádne veci do pohybu.* skonštatovala som vyhýbavo
„Čo ti Kyrael povedal?“ zašepkal Alex. Stuhla som prekvapením. Už som zabudla, že hoci Alex ešte nie je v telepatii tak zbehlý aby sa do mojich rozhovorov s Kyraelom zapájal, cíti keď komunikujeme.
„Nejaký Montierre bo aj v Oblu.“ Odšepkala som.
*V Oblivione.* opravil ma zlomyseľne Kyr.
*V štvrtom zvitku starších ak chceš.* zotrela som ho elegantne.
Zasmial sa. Aspoň podľa jeho pocitov som odhadla, že sa smeje.