---

kapitola 4: drakorodená

Zdvihla som hlavu a prekvapene zažmurkala. Na chvíľu som zmätene rozmýšľala, kto to asi môže byť, ale potom som si spomenula na banditov pri bráne. Bolo síce nepravdepodobné, že by sa niektorý z nich zatúlal až sem, ale nebolo to vylúčené. Zvedavo som vyslala svoju myseľ ku krokom.

Šibla som do tieňov tesne pred tým, ako do jaskyne vstúpila Khajiitka. Tá istá čo bola v Helgene! Sledovala som ju sa zmesou úžasu a podráždenia prameniaceho z toho, že až doteraz sa na toto miesto neodvažoval nikto vstúpiť, a že to až doteraz to ani nikto nedokázal.

Khajiitka pristúpila k dračím runám. Väčšina ľudí im venovala len krátky pohľad, ale ona sa na ne dívala ako na zjavenie. Keď prišla bližšie, zistila som, že sa zameriava na jedno konkrétne slovo. Fus, sila. Podnikla som zúrivý útok na jej myseľ a odmenou mi bol asi sekundový pohľad na slovo moci, ktoré v jej očiach žiarilo modrou žiarou. Teraz som už vážne nevedela, čo si mám o nej myslieť.
Khajiitka vystrela ruku a pomaly sa dotkla nápisu. Zrazu zažmurkala, ako keby sa práve prebudila. Jaskyňou zaznel jej šepot tichý ako vietor a predsa pre moje uši stále dosť hlasný.
„Fus?“

Mykla som sa, ako keby som dostala ranu myšlienkou. Ona vie tie nápisy čítať? Prúd otázok bol potlačený varovným zapraskaním. Koreň, na ktorom som doteraz visela, mal toho akurát tak dosť. Prehupla som sa na iný, ale prúdu prachu a kamienkov padajúcich dole som zabrániť nedokázala. Niekoľko kamienkov sa odrazilo od veka sarkofága ležiaceho za ňou. Očividne to začula, lebo sa prekvapene otočila a v rukách sa jej objavili plamene a blesky. Zažmúrila na strop a podrobne preskúmavala každý centimeter štvorcový. Asi by ma napriek môjmu talentu na zakrádanie nakoniec našla, ale potom sa zrazu veko sarkofága zdvihlo.

Prekvapene som zažmurkala, keď som si uvedomila, že v ňom bol draugir. Khajiitka bola zrejme rovnako prekvapená ako ja, ale napriek tomu neváhala a zaliala ho prúdom plameňov a bleskov. Draugir sa pomaly postavil a potom sa k nej rozbehol, v mumifikovaných rukách zvierajúc sekeru. Khajiitka pomaly ustupovala až sa chrbtom dotkla steny. Počkala, kým k nej draugir dobehne a rozoženie sa sekerou, prerušila prúd kúziel uhla sa, a kým sa draugir snažil vyslobodiť si sekeru z kameňa, odskákala zaňho a znovu ho zaliala mágiou.

Otočil sa k nej a znovu sa rozbehol. Keď bol už skoro pri nej, Khajiitka zoskočila z podstavca. Pobavene som sa usmiala a sledovala ako draugir beží po moste bičovaný bleskami a snaží sa dostať k narušiteľke. V polovici cesty klesol na kolená, ale khajiitka ho nedorazila, lebo sa jej očividne minula mana. Kým si s hrôzou obzerala ruky, draugir sa znovu postavil a vyrútil sa na ňu do tretice. Niekoľko sekúnd, ktoré na to potreboval, sa mu však stali osudnými, lebo Khajiitke sa dobila mana a znovu sa pustila doňho.

„No tak už skap!!“ vykríkla, keď bol sotva pol metra od nej. Bola to vlastne prvá veta ktorú som od nej počula.

Draugir poslúchol a zosypal sa usilovne sa tváriac že on nemŕtvy nikdy nebol, zatiaľ čo khajiitka očividne v šoku, jeho mŕtvolu ešte chvíľu bičovala bleskami, až kým sa jej neminula mana. Sledovala som, ako prehľadáva mŕtvolu a s posledným pohľadom na slovo moci odchádza tajnou chodbou a potom som zavolala na Kyraela.

„Predpokladám že si sa pozeral.“
„Predpokladáš správne.“
„Čo si o tom myslíš?“
„Netuším.“
Vzdychla som si.
Ďakujem za podporu Kyr. Pomyslela som si.
„Nemáš zač“ uškrnul sa.
Zaškrípala som zubami. Keď som sa s Kyraelom rozprávala pomocou myšlienok, chcelo to opatrnosť, a na tú som teraz nemala nervy.
„Stretneme sa pri rieke.“ Poslala som mu obrázok kde konkrétne.
„Keď chceš.“ Kyr ukončil telepatický kontakt.

Vyliezla som z mohyly, chvíľu som sledovala ako khajiitka smeruje do dediny a potom som sa vybrala k miestu kde som sa mala stretnúť s Kyraelom. Došla som tam prvá a tak som si sadla na breh, zhodila kapucňu a napila sa vody. Keď som uhasila smäd, zostala som sedieť na brehu a zachmúrene som sa dívala na obraz mojich očí vo vode. Áno, moje oči, to je kapitola sama o sebe.

Tvar majú ako elfské napriek tomu, že v sebe nemám ani kúsok elfskej krvi. Zafarbením sa však neponášajú na nijaké iné. Bielko je zlaté. Nie chorobne žlté, ale zlaté ako šupiny staršieho draka. Dúhovka je fialová, ale na rozhraní s bielkom prechádza do oranžovej farby, zatiaľ čo na rozhraní so zreničkou, ktorá je zelená a tvar má ako dračia, prechádza do modrej.

Zrenička sa mi niekedy zvykne sčervenieť, čo je neklamný znak pre Kyraela, že už o 5 sekúnd budem stáť uprostred masakru s pazúrmi a tesákmi červenými od krvi prekvapene krútiac chvostom s zreničkami pomaly naberajúcimi normálnu zelenú farbu. Na rozdiel od Kyra ktorému sa oči pri zmene podoby vždy zmenia, moje oči zostávajú stále rovnaké či už v dračej alebo ľudskej podobe.

Zacítila som, že Kyrael pristál, ale nezdvihla som oči od hladiny.
„Ahoj, Kyr.“ Privítala som ho v dračom jazyku. To, že som sa s ním rozprávala výhradne v týmto jazykom, bol hlavný dôvod prečo som z ňom bola taká zbehlá.
„Čau, Chell.“
„Ešte raz mi povedz, čo si o nej myslíš a neopováž sa povedať, že nič.“
„Jedno slovo. Drakorodená.“