Fórum | Galerie | Archív novinek | Hlavní strana               LOGIN | REGISTRACE
Prastaré Archívy: Arena PA: Daggerfall PA: Morrowind Construction Set Čas zkracovaní Cechy Skyrimu Rasy ve Skyrimu Let´s learn some lore
Tento web používá k poskytování služeb a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte.
Víte že..
Sdí­let

nahoru
Číst diskuzi
Právě je zde: 1 host(ů)
 Tisk diskuze
Denník Temného dieťaťa
Chell
kapitola 1: Poprava

Volám sa Chell a ľudia, ktorí sa na mňa pozrú, väčšinou uvidia mladé dievča, skoro ešte dieťa. Ale ja nie som dieťa, v skutočnosti som staršia ako akýkoľvek človek a staršia než väčšina nemŕtvych. Som zároveň oveľa mocnejšia ako všetci ľudia na tomto svete dokopy. Teda, keby som bola schopná využiť celý svoj potenciál, tak by som bola.

Lenže ja to nedokážem. Z koncentrovanej sily, ktorá prúdi každou mojou bunkou, dokážem cielene využiť sotva stotinu. Avšak o to silnejšie sú útoky necielené. Keby som si mohla vyberať, chcela by som vedieť cielene využívať celý potenciál, aj napriek riziku, že v kritickej chvíli nebudem mať ani kúsok sily.

Lenže ja si vyberať nemôžem. Viem, že by som mala byť vďačná za svoju silu, lebo aj ten zlomok čo dokážem ovládať vôľou, je silnejší než sa väčšine ľudí čo i len zdá, ale v skutočnosti majú za normálnych okolností viac nevýhod ako výhod.

Teda, nevýhodu majú iba jednu, ale za to veľkú, a totižto to, že ma to ešte viac odlučuje od ľudských bytostí. Je pravda, že málokto by si spojil nepríjemnú atmosféru v miestnosti s dievčaťom sediacim niekde v kúte alebo sa opierajúcim o stenu, ale ja som tú atmosféru pociťovala o to viac. Ja tu však nie som preto, aby som tu viedla monológy o mne a mojich schopnostiach. Nie, som tu preto aby som rozpovedala najdivokejšiu éru Skyrimu z môjho pohľadu.

Začalo sa to jednej noci, ktorá vyzerala rovnako ako všetky ostatné. Práve som lovila srnu. Naháňali sme sa už minimálne hodinu. Nieže by som ju nevedela chytiť, ale dnes som si bola istá, že smerom ktorým mierime, nie sú žiadni ľudia a rozhodla som sa, že vyskúšam ako dlho vydrží bežať, kým sa zrúti od vyčerpania.

Pokiaľ som si pamätala, tak táto zatiaľ držala rekord, hoci aj na nej bolo vidieť známky vyčerpania, zatiaľ čo ja som bola svieža ako keby som sa len teraz rozbehla. Práve som sa hádala sama so sebou, či ju dorazím alebo ju nechám ešte chvíľu bežať, keď sa mi zazdalo že vpredu niečo počujem.

Spomalila som a nastražila som uši, ale nič som nepočula, len vystrašený dych lane a šušťanie listov pod jej kopytami a mojimi nohami. Predo mnou síce bola cesta, ale ľudia po nej chodili len veľmi málo a cez noc už vôbec nie. Pokrčila som plecami a znovu som zrýchlila.
Ale potom som to začula znovu a tentoraz už nebolo pochýb. Boli to kopytá. Zakliala som a rozbehla som sa na plný plyn, aby som stihla doraziť srnu skôr než sa dostaneme na cestu, ale aj ja mám svoje limity a srna bola príliš vpredu na to aby som to stihla.

Srna vyskočila na cestu so mnou v tesnom závese. Teraz som si mohla jazdcov konečne prezrieť. Bola to skupina búrnych hávov, rebelov bojujúcich proti skorumpovanému Cisárstvu, sediacich na koňoch prevažne tmavej farby. Boli to dobré zvieratá, ktoré neboli zvyknuté sa rýchlo splašiť, ale ako zvieratá boli oveľa vnímavejšie ako ľudia.

Neviem koľko z mojej sily zacítili, každopádne to stačilo na to, aby sa všetky kone ako jeden postavili na zadné a zúfalo sa snažili dostať v čo najmenšom časovom úseku čo najďalej odo mňa. Podráždene som zasyčala. Uhýbajúc sa pred poletujúcimi kopytami som chcela pokračovať za srnou, keď sa zrazu na cestu vyrojili cisársky.

Frustrovane som zavrčala, keď som si uvedomila, že mi tá srna unikla, a zabila dvoch cisárskych skôr než sa spamätali a chystala som sa zmiznúť zo scény, keď jeden z búrnych hávov zreval. Vážne.

Nikdy by som si nemyslela, že dračí jazyk ešte niekedy začujem od nejakého iného človeka než od šedofúzeho a to bol zrejme dôvod, prečo som zostala stáť s otvorenými ústami niekoľko vzácnych sekúnd, počas ktorých ma niekto riadne udrel do zátylku.

Pri debatách s Kyraelom tvrdohlavo trvám na tom, že si z nasledujúcich okamihov proste nič nepamätám, ale pravda je že som s najväčšou pravdepodobnosťou skutočne stratila vedomie. Prebrala som sa až na slnečné lúče pražiace mi na pokožku.

Skôr, než som otvorila oči, skontrolovala som priestor okolo seba najprv mysľou. Očividne som bola na väzenskom voze, ale okolo seba som zatiaľ necítila nijaké priame nebezpečenstvo. Skontrolovala som si, či mi kapucňa skrýva oči, vystrela som sa a rozhliadla po svojich spoločníkoch.

Oproti mne sedeli dvaja, po mojej pravici sedel Nord, z ktorého som ešte stále cítila Hlas, a vľavo sedela Khajiitka. Práve tá okamžite upútala moju pozornosť svojou mysľou, ktorá bola zvláštna spôsobom, ktorý ma fascinoval a rozčuľoval zároveň.

„Hej, ty! Konečne si hore!“ Ozval sa jeden z Nordov. Chvíľu mi trvalo, kým som prišla na to, že to nehovorí mne, ale tej Khajiitke vedľa mňa, ktorá sa očividne prebrala v tú istú chvíľu ako ja. Zvláštne, ale v porovnaní z fascináciou, v ktorej ma jej myseľ stále nechávala, to bol nepodstatný detail.

Nord predo mnou sa predstavil ako Ralof. Toho vedľa mňa predstavil ako Ulfrika, pravého veľkrála Skyrimu a vodcu búrnych hávov. Ten vedľa neho bol akýsi zlodej, Lorik.Keď začul, že sa o ňom bavíme, začal nadávať na Búrne hávy, že vraj, keby nie ich, tak by tu teraz nebol a potom stále dookola opakoval, že on sem nepatrí. Zrejme by s tým otravoval celú cestu, ale mne zlyhali nervy už po treťom raze, natiahla som sa cez koč a jednu som mu vrazila.

Na voze na chvíľu zavládol zmätok, ktorý rozohnal až hlas imperiála vpredu. „Ticho tam vzadu!“
Oprela som sa o bočnicu voza a prehrávala som si v hlave celý rozhovor. Dlho som nepočula ľudskú reč a keby som nevidela do mysle ľudí okolo mňa, asi by som ťažko porozumela o čom sme sa bavili. Potom som sa chvíľu bavila nad pocitmi sálajúcimi zo spoločnosti na voze, tak odlišnými od zvyčajnej ťažko skrývanej nervozity hraničiacej so strachom.

Skôr než som sa začala nudiť, čo by bol veľký problém pre všetkých prítomných, sme došli do malej dedinky Helgenu. Zlodejíček už pomaly začínal hysterčit, jeho bľabotanie strácalo logiku a mala som pocit, že keby som doňho strčila, skákal by dva metre dvadsať. Vyhnali nás z vozov a čítali mená búrnych hávov zo zoznamu, Ulfrika a Ralofa odviedli okamžite.

Keď cisárska prečítala Lorikovo meno, začal vykrikovať že on nie je rebel. Nikoho to nezaujímalo. Očividne si to uvedomil a v zúfalstve sa pokúsil utiecť. Skončil so šípom v chrbte.

Kapitánka, ktorej myseľ prekypovala krutosťou sa spýtala či chce utiecť ešte niekto. Radšej som si zahryzla do jazyka, lebo sa ma už zase začínala zmocňovať katastrofická radosť.

Bolo to tak vždycky, tvárou v tvár smrteľnému nebezpečenstvu som sa z ničoho nič začala smiať. Väčšinou to fungovalo asi tak, že som predstaviteľa nebezpečenstva prekvapila natoľko, že keď som mu vzápätí dve vrazila a zvíjajúc sa smiechom utiekla nebol schopný reagovať dosť rýchlo aby ma stihol chytiť. A keď som sa rozbehla, tak ma nedokázalo dobehnúť nikto a nič. Raz, aby som si to skúsila, som si dala závod so svorkou vlkov. Vyhrala som.

Ale proti kapitánke by som asi s humorom neuspela, takže som si radšej ešte silnejšie zahryzla do jazyka, dúfajúc že si nikto nevšimne, že premáham smiech. Lebo otázku, čo mi je smiešne, by som neprežila.

Ja a Khajiitka sme na zozname, na rozdiel od toho úbohého zlodejíčka, neboli. To, že nás kapitánka napriek tomu poslala na popravu, ma ani v najmenšom neprekvapilo.
Jeden cisársky, zrejme generál, tam práve urážal Ulfrika ohľadom použitia revu na vraždu veľkráľa. Počúvala som pozorne lebo som si začínala spomínať, že som už o tom niečo počula. Zrazu ako odpoveď na generálove slová sa ozval dračí rev. Ale nie Kyraelov rev.

Smiech ma hneď prešiel. Okrem Kyraela a Paarthurnaxa už predsa žiadne draky nie sú! Iba ak... vlasy na zátylku, ktoré sa mi nepohli už ani nepamätám, sa mi teraz ani nie zježili, ale doslova postavili do pozoru. Do veľmi vydeseného pozoru.

Nebolo to nič príjemné, keď som mala chuť sa smiať do očí človekovi, ktorý mi pod krkom drží zbraň, ale bolo to ešte horšie, keď ma ten smiech prešiel. Lebo ja som sa v živote postavila len jednému nebezpečenstvu, ktorému som sa nedokázala smiať. Alduinovi. Požieračovi svetov.
Upravil/a Chell dne 23.05.2012 20:48
SOM DIEVČA!! A AK TO NIEKOMU EŠTE RAZ UNIKNE TAK BUDETE LUTOVAŤ!!

Uctievam mopidu daedrickú pani spamerstva.

Zoznámte sa: Alex<3 Mercer, najcharizmatickejší vírus pod virtuálnym slnkom...
http://fc05.deviantart.net/fs71/i/2011/123/9/7/alex_mercer_by_ravenmadwolf-d3fi3ra.jpg
na to že je v podsate mŕtvy vyzerá podozrivo dobre, nemyslíte? Grin
 
hRDLA
Dobrý, sice ve Slovenštině, ale to by tak nevadilo, kdyby tam byly odstavce. Domluvíme se, že od příště tam budou? Wink

https://s25.postimg.org/o42h2pf5b/ezgif_2_11ca8ddcc3.gif
 
Chell
tak ked chcešxD
SOM DIEVČA!! A AK TO NIEKOMU EŠTE RAZ UNIKNE TAK BUDETE LUTOVAŤ!!

Uctievam mopidu daedrickú pani spamerstva.

Zoznámte sa: Alex<3 Mercer, najcharizmatickejší vírus pod virtuálnym slnkom...
http://fc05.deviantart.net/fs71/i/2011/123/9/7/alex_mercer_by_ravenmadwolf-d3fi3ra.jpg
na to že je v podsate mŕtvy vyzerá podozrivo dobre, nemyslíte? Grin
 
Chell
kapitola 2: Alduin

Generál nariadil pokračovať napriek tomu, že aj on z toho zvuku, znervóznel a nijaký vojak so mu neopovážil odporovať. Keď začala nejaká kňažka odriekavať modlitbu, začal na mňa znovu liezť smiech. Bola prerušená jedným z Nordov, ktorý so nejako nevedel dočkať vlastnej popravy, a ja som nevdojak vyprskla.

Vzápätí sa však rev ozval znova a vlasy, ktoré práve prepínali do pohovu, sa mi pokúsili vyšplhať na vrch hlavy. Rozhodla som sa, že ak sa rev ozve znovu, tak proste ujdem a budem dúfať, že sa stihnem dostať do nejakého úkrytu skôr, než sa lukostrelci spamätajú. Nechcela som sa z Alduinom stretnúť zoči-voči.

„Ďalší väzeň! Tá mačka!“ vyštekla kapitánka a Khajiitka vedľa mňa zasyčala.
Ignorovala som ich.
„Kyrael!“ zrevala som telapaticky.
Kyrael sa však neozýval.

Sledovala som ako Khajiitka s vztýčenou hlavou kráča na popravu. Keď jej podrazili nohy nevdojak sa mi napli svaly. Uvedomila som si že nechcem aby zomrela.
Ak sa tu plánuješ objaviť, Alduin tak sa objav rýchlo. Pomyslela som si.
Ešte skôr než som si túto myšlienku stihla domyslieť oblohou sa mihol čierny chvost a ozval sa ďalší tentoraz ešte silnejší rev.

„Čo to do Zabudnutia je?!“ skríkol jeden z cisárskych.
„Alduin.“ Zašepkala som.
Pristál na veži predo mnou. Ohromný čierny drak, skoro dvakrát taký veľký ako ja v dračej podobe. Pod jeho váhou sa drvil kameň. Katovi pod náporom vzduchu spod jeho krídel vypadla sekera z rúk.

„Bohovia! Všetci späť!!“ zreval generál za zvuku tasených mečov.
Ich strach ma pobavil. Ja som sa Alduina nebála. Cítila som k nemu veľa pocitov ale strach medzi nimi nebol.

Teda až do chvíle keď na mňa uprel oči a ja som si v zlomku sekundy uvedomila, že ma nespoznal. Stiahlo mi žalúdok. Vychrlil prúd ohňa na miesto, kde som pred chvíľou stála ale zasiahol len dlaždice. Ja som utekala čo mi sily stačili k polozbúranej krčme a ukryla som sa tam.

Padol na mňa jeho tieň a ja som sa inštinktívne zneviditeľnila. Obávala som sa však zbytočne. Nepátral po mne. Namiesto toho pristál na jednej z veží, prebúral do nej dieru a vychrlil do nej prúd ohňa.

Hneď ako odletel, vyskočila z diery, ktorú prebúral, tá khajiitka a pristála tesne predo mnou. Ešte stále mala putá, ale čo ma najviac znepokojilo, bol fakt, že som z nej vôbec necítila strach. Mala síce zježenú srsť a uši pritlačené k hlave, ale nepáchla strachom.

Všetci ostatní tu páchli strachom tak veľmi, že sa to skoro nedalo vydržať, ale z nej bolo cítiť len vzrušenie. Zvláštne sa aj pohybovala, vybehla z krčmy, ako keby to už robila po tisíci raz, ako keby bol pre ňu útek pred drakom v horiacom meste samozrejmosťou.

Nemala som však čas starať sa o nejakú zvláštnu mačičku, tak som si to len uložila do pamäti s tým, že to preskúmam neskôr a vybehla som za ňou.

Na ulici zatiaľ zavládol chaos, všade bol dym ktorí len nahrával do karát Alduinovi ktorý sa v ňom skrýval a zapaľoval ďalšie a ďalšie ohne. Niekoľko vojakov sa vydesene krčilo za nejakou budovou a zvierali v rukách meče, ktoré im zrazu boli na nič. Jeden z nich sa práve pokúšal odohnať z prostred ulice chlapca, ktorý si prezeral mŕtve telo s morbídnou zvedavosťou, deťom vlastnou. Nezdalo sa, že by si uvedomoval smrteľné nebezpečenstvo v podobe draka krúžiaceho mu nad hlavou.

Nakoniec však na naliehanie toho cisárskeho, zdvihol hlavu a vbehol do úkrytu presne v tom okamihu, ako som v tesnom závese za Khajiitkov vyskočila na ulicu. Nastala asi sekunda pokoja, ale potom z obrovským zadunením na druhý koniec ulice pristál Alduin.
Upravil/a Chell dne 23.05.2012 20:47
SOM DIEVČA!! A AK TO NIEKOMU EŠTE RAZ UNIKNE TAK BUDETE LUTOVAŤ!!

Uctievam mopidu daedrickú pani spamerstva.

Zoznámte sa: Alex<3 Mercer, najcharizmatickejší vírus pod virtuálnym slnkom...
http://fc05.deviantart.net/fs71/i/2011/123/9/7/alex_mercer_by_ravenmadwolf-d3fi3ra.jpg
na to že je v podsate mŕtvy vyzerá podozrivo dobre, nemyslíte? Grin
 
Chell
Kapitola 3: Kyrael

„Oheň...“ Začal v dračom jazyku, a ja som prešla zo stoja do plného trysku bez akéhokoľvek medzištádia, a len tak-tak som sa stihla skryť za kopec trosiek, kým Alduin dokončil rev a z papule mu vyšľahol plameň.

Cítila som žiar pomaly prestupujúci kameňom rovnako ako žiar prúdiaci okolo mňa v podobe plameňov, ktoré sa zvíjali, krútili, menili farby a zúfalo sa snažili využiť každý okamih svojej existencie, aby všetkým živím tvorom dokázali, aký nádherný, mocný a nebezpečný je oheň.

V takýchto okamihoch som si spomenula, prečo som sa stala majsterkou plamennej deštrukcie. Plamene zhasli a ja som začula temné dunenie, keď Alduin vzlietol. Sedela som, pritlačená o hromadu trosiek, až kým ma z nehybnosti nevytrhol pohľad na Ralofa vybiehajúceho z veže.

Pozerala som sa za ním, až kým sa mi nestratil z dohľadu a pri druhom zadunení oznamujúcim, že Alduinovi sa zo vzduchu zle mieri, som vyskočila a začala som sa obzerať po únikovej ceste.

Najsľubnejšia sa mi zdala brána, ktorou sme sem vošli, aj keď to znamenalo prebehnúť po otvorenom priestranstve. Vyštartovala som vo chvíli keď sa Alduin skrýval v dyme a zúfalo som sa snažila potlačiť rev tlačiaci sa mi na jazyk, ktorý by Alduin ihneď začul.

Bola som už skoro pri bráne, keď mi zrazu cestu zatarasila skupina vojakov. Zrejme by som sa cez nich dokázala prebiť aj bez revu, ale už som sa nedokázala udržať.

„FUS RO DAH!!“ zrevala som. Vojaci sa rozleteli na všetky strany a ja som bez spomalenia prebehla bránou.

„Kyrael!! Ozvi sa, potrebujem ťa!“ skríkla som v duchu takou silou že to Kyr musel počuť aj na druhom konci Skyrimu.

„Tu som.“ Konečne sa ozval posielajúc mi obrázok miesta neďaleko Mohyly temných vôd. „Povedz mám halucinácie alebo sa skutočne vrátil?“ spýtal sa posielajúc mi obrázok Alduina krúžiaceho nad Helgenom.

„Áno, vrátil sa.“ Odpovedala som nepatrne zabáčajúc smerom k miestu, ktoré mi ukázal.
„No tak to je...“ začal.
„Katastrofa.“ Dopovedala som namiesto neho.
„Keď myslíš.“
Zaškrípala som zubami. Tento úder pod pás bolel viac než si Kyrael uvedomoval.
„Choď a oznám to Paarthurnaxsovi,“ povedala som, dávajúc pozor aby v mojich myšlienkach nebolo cítiť ani kúsok hnevu, o ktorý Kyraelovi šlo.

„Prečo ja? Choď ty.“ Odvrkol, vysielajúc ku mne prúd namrzenosti a sklamania.
„Lebo.“ Švihla som myšlienkou ako bičom a spokojne som sa uškrnula, keď som zacítila ako sa Kyr mykol od bolesti.
„A čo budeš robiť ty, zatiaľ čo ja sa budem predierať cez tú odpornú hmlu, aby som informoval Paarthurnaxa o niečom, o čom už s najväčšou pravdepodobnosťou dávno vie?“
„Chcem zistiť, či sa dostala na povrch.“ Poslala som mu informácie o khajiitke čo sedela na voze vedľa mňa.

Kyrael pohŕdavo odfrkol, ale inak to nekomentoval, čo bol neklamný znak toho, že ho podivnosť jej mysle zaujala rovnako ako mňa. Cítila som ako sa jeho myseľ vzďaľuje a pustila som sa do pátrania.

Myseľ khajiitky som zacítila kúsok odo mňa a na chvíľu sa mi do nej podarilo preniknúť, takže som zachytila obrázok ako s Ralofom vylieza z nejakej jaskyne, ale potom ma jej myseľ vyhodila von.

Mňa! Najlepšiu telepatku v Skyrime! Môj ďalší pokus pohorel kvôli pohľadu na Alduina, ktorý už očividne v Helgene zničil všetko čo sa dalo a zabil všetkých čo neušli dosť rýchlo. Tentoraz som sa už nezneviditeľnila, ale zostala som vystretá a dívala som sa za ním ako odlieta. Nechtiac som zavadila o jeho myseľ a mykla som sa, keď som zachytila jednu myšlienku jasnú ako oheň. Túto myšlienku si Alduin myslel s takou naliehavosťou a silou, s akou to dokázali len bytosti, ktoré si boli absolútne isté, že ich niekto počúva.

„Počul som ten rev a viem, že bol tvoj, Chell. Vedz, že draky sa znovu vracajú na tento svet a spolu s nimi sa vráti aj vojna. A tentoraz sa z rozhodovania nevyvlečieš.“
Chceš sa staviť? Pomyslela som si uštipačne, ale v hĺbke duše som vedela, že má pravdu.

Pri minulej vojne s drakmi som sa objavila príliš neskoro. Kým som sa vyrovnala so svojimi novými schopnosťami vojna už prehrmela.

Tentoraz som však už svoje schopnosti ovládala snáď ešte lepšie než ten najsilnejší Jazyk, ale nebola som pripravená zvoliť si stranu. Mala som nepríjemný pocit, že ja nebudem pripravená zvoliť si stranu nikdy.

Na jednej strane som mala dračiu krv. Dívala som sa na svet dračími očami. Na druhej strane som žila medzi ľuďmi príliš dlho, aby som sa len tak pridala na stranu, ktorej cieľom bolo zotročenie celej ľudskej rasy. A bol tu ešte Paarthurnax. Môj učiteľ a okrem Kyra jediná bytosť, pred ktorou som sa dokázala rozrozprávať. Keby som sa pridala k Alduinovi, mohla by som na jeho priateľstvo zabudnúť.

Chvíľu som nad tým rozmýšľala, ale potom som to hodila za hlavu. Vždy som bola zástancom improvizácie a rozmýšľať o budúcnosti, ktorá sa za 5 sekúnd nestala prítomnosťou, mi nikdy neprinieslo nič dobré.
Rozbehla som sa za Khajiitkou, ktorá mala spolu s Ralofom namierené do nejakej blízkej dediny, čo som zistila z nordovej mysle, vzhľadom na to že khajiitkyna myseľ bola pre mňa nečitateľná. Dostihla som ich pri kameňoch rituálu a so záujmom som sledovala, ako si vyberá znamenie. Na moje aj Ralofovo prekvapenie si nevybrala zlodeja, ale mága.

„Už som sa vrátil.“ Ozval sa Kyr, keď som sa zadumane dívala ako odchádza. „Paarthurnax všetko vedel a ja som sa tam ťahal zbytočne. A navyše, sa nám pri Mohyle usadili banditi. Mám ich vybiť?“
„Nie nechaj tak. Vybijeme ich po zotmení.“ Zívla som.

Slnko bolo už vysoko na oblohe a ja som sa cez deň nikdy necítila práve najlepšie. Už si ani nepamätám ako som našla tajný vchod do mohyly, len som sa schúlila pri stene s dračími runami, ktoré ma svojou skrytou mocou upokojovali a už som spala. Prebudili ma kroky.
Upravil/a Chell dne 10.05.2012 08:38
SOM DIEVČA!! A AK TO NIEKOMU EŠTE RAZ UNIKNE TAK BUDETE LUTOVAŤ!!

Uctievam mopidu daedrickú pani spamerstva.

Zoznámte sa: Alex<3 Mercer, najcharizmatickejší vírus pod virtuálnym slnkom...
http://fc05.deviantart.net/fs71/i/2011/123/9/7/alex_mercer_by_ravenmadwolf-d3fi3ra.jpg
na to že je v podsate mŕtvy vyzerá podozrivo dobre, nemyslíte? Grin
 
hRDLA
Wink Sice stále chybí odstavce(na této stránce totiž nefunguje ,,tab" takže musíš používat ,,enter"Wink, ale když se k tomu člověk přemůže, stojí to za to Wink

https://s25.postimg.org/o42h2pf5b/ezgif_2_11ca8ddcc3.gif
 
BadWolf
A já se pořád nemůžu přemoct, odpočinout si a přečíst to Sad
Ale nedělej si starosti, to není tvoje chyba ale moje Wink
XVI...............................................................[Dcery Nebes]
The Sassy Master, Melon Lord!

http://i.imgur.com/SNisYpc.gif

That's all I got. It's pretty much my whole identity. BW, the meat and sarcasm guy.

http://i.imgur.com/UAsbdCU.jpg
 
Parrot
Já totálně neumím slovensky, ale... asi...dobrý... Grin
 
BadWolf
Neumíš slovensky Shock? To si ze mě střílíš, ne? Každý sedmiletý dítě rozumí aspoň trochu slovenštině. Parrote, moc piješ...
XVI...............................................................[Dcery Nebes]
The Sassy Master, Melon Lord!

http://i.imgur.com/SNisYpc.gif

That's all I got. It's pretty much my whole identity. BW, the meat and sarcasm guy.

http://i.imgur.com/UAsbdCU.jpg
 
Chell
kapitola 4: drakorodená

Zdvihla som hlavu a prekvapene zažmurkala. Na chvíľu som zmätene rozmýšľala, kto to asi môže byť, ale potom som si spomenula na banditov pri bráne. Bolo síce nepravdepodobné, že by sa niektorý z nich zatúlal až sem, ale nebolo to vylúčené. Zvedavo som vyslala svoju myseľ ku krokom.

Šibla som do tieňov tesne pred tým, ako do jaskyne vstúpila Khajiitka. Tá istá čo bola v Helgene! Sledovala som ju sa zmesou úžasu a podráždenia prameniaceho z toho, že až doteraz sa na toto miesto neodvažoval nikto vstúpiť, a že to až doteraz to ani nikto nedokázal.

Khajiitka pristúpila k dračím runám. Väčšina ľudí im venovala len krátky pohľad, ale ona sa na ne dívala ako na zjavenie. Keď prišla bližšie, zistila som, že sa zameriava na jedno konkrétne slovo. Fus, sila. Podnikla som zúrivý útok na jej myseľ a odmenou mi bol asi sekundový pohľad na slovo moci, ktoré v jej očiach žiarilo modrou žiarou. Teraz som už vážne nevedela, čo si mám o nej myslieť.
Khajiitka vystrela ruku a pomaly sa dotkla nápisu. Zrazu zažmurkala, ako keby sa práve prebudila. Jaskyňou zaznel jej šepot tichý ako vietor a predsa pre moje uši stále dosť hlasný.
„Fus?“

Mykla som sa, ako keby som dostala ranu myšlienkou. Ona vie tie nápisy čítať? Prúd otázok bol potlačený varovným zapraskaním. Koreň, na ktorom som doteraz visela, mal toho akurát tak dosť. Prehupla som sa na iný, ale prúdu prachu a kamienkov padajúcich dole som zabrániť nedokázala. Niekoľko kamienkov sa odrazilo od veka sarkofága ležiaceho za ňou. Očividne to začula, lebo sa prekvapene otočila a v rukách sa jej objavili plamene a blesky. Zažmúrila na strop a podrobne preskúmavala každý centimeter štvorcový. Asi by ma napriek môjmu talentu na zakrádanie nakoniec našla, ale potom sa zrazu veko sarkofága zdvihlo.

Prekvapene som zažmurkala, keď som si uvedomila, že v ňom bol draugir. Khajiitka bola zrejme rovnako prekvapená ako ja, ale napriek tomu neváhala a zaliala ho prúdom plameňov a bleskov. Draugir sa pomaly postavil a potom sa k nej rozbehol, v mumifikovaných rukách zvierajúc sekeru. Khajiitka pomaly ustupovala až sa chrbtom dotkla steny. Počkala, kým k nej draugir dobehne a rozoženie sa sekerou, prerušila prúd kúziel uhla sa, a kým sa draugir snažil vyslobodiť si sekeru z kameňa, odskákala zaňho a znovu ho zaliala mágiou.

Otočil sa k nej a znovu sa rozbehol. Keď bol už skoro pri nej, Khajiitka zoskočila z podstavca. Pobavene som sa usmiala a sledovala ako draugir beží po moste bičovaný bleskami a snaží sa dostať k narušiteľke. V polovici cesty klesol na kolená, ale khajiitka ho nedorazila, lebo sa jej očividne minula mana. Kým si s hrôzou obzerala ruky, draugir sa znovu postavil a vyrútil sa na ňu do tretice. Niekoľko sekúnd, ktoré na to potreboval, sa mu však stali osudnými, lebo Khajiitke sa dobila mana a znovu sa pustila doňho.

„No tak už skap!!“ vykríkla, keď bol sotva pol metra od nej. Bola to vlastne prvá veta ktorú som od nej počula.

Draugir poslúchol a zosypal sa usilovne sa tváriac že on nemŕtvy nikdy nebol, zatiaľ čo khajiitka očividne v šoku, jeho mŕtvolu ešte chvíľu bičovala bleskami, až kým sa jej neminula mana. Sledovala som, ako prehľadáva mŕtvolu a s posledným pohľadom na slovo moci odchádza tajnou chodbou a potom som zavolala na Kyraela.

„Predpokladám že si sa pozeral.“
„Predpokladáš správne.“
„Čo si o tom myslíš?“
„Netuším.“
Vzdychla som si.
Ďakujem za podporu Kyr. Pomyslela som si.
„Nemáš zač“ uškrnul sa.
Zaškrípala som zubami. Keď som sa s Kyraelom rozprávala pomocou myšlienok, chcelo to opatrnosť, a na tú som teraz nemala nervy.
„Stretneme sa pri rieke.“ Poslala som mu obrázok kde konkrétne.
„Keď chceš.“ Kyr ukončil telepatický kontakt.

Vyliezla som z mohyly, chvíľu som sledovala ako khajiitka smeruje do dediny a potom som sa vybrala k miestu kde som sa mala stretnúť s Kyraelom. Došla som tam prvá a tak som si sadla na breh, zhodila kapucňu a napila sa vody. Keď som uhasila smäd, zostala som sedieť na brehu a zachmúrene som sa dívala na obraz mojich očí vo vode. Áno, moje oči, to je kapitola sama o sebe.

Tvar majú ako elfské napriek tomu, že v sebe nemám ani kúsok elfskej krvi. Zafarbením sa však neponášajú na nijaké iné. Bielko je zlaté. Nie chorobne žlté, ale zlaté ako šupiny staršieho draka. Dúhovka je fialová, ale na rozhraní s bielkom prechádza do oranžovej farby, zatiaľ čo na rozhraní so zreničkou, ktorá je zelená a tvar má ako dračia, prechádza do modrej.

Zrenička sa mi niekedy zvykne sčervenieť, čo je neklamný znak pre Kyraela, že už o 5 sekúnd budem stáť uprostred masakru s pazúrmi a tesákmi červenými od krvi prekvapene krútiac chvostom s zreničkami pomaly naberajúcimi normálnu zelenú farbu. Na rozdiel od Kyra ktorému sa oči pri zmene podoby vždy zmenia, moje oči zostávajú stále rovnaké či už v dračej alebo ľudskej podobe.

Zacítila som, že Kyrael pristál, ale nezdvihla som oči od hladiny.
„Ahoj, Kyr.“ Privítala som ho v dračom jazyku. To, že som sa s ním rozprávala výhradne v týmto jazykom, bol hlavný dôvod prečo som z ňom bola taká zbehlá.
„Čau, Chell.“
„Ešte raz mi povedz, čo si o nej myslíš a neopováž sa povedať, že nič.“
„Jedno slovo. Drakorodená.“
Upravil/a Chell dne 10.05.2012 08:39
SOM DIEVČA!! A AK TO NIEKOMU EŠTE RAZ UNIKNE TAK BUDETE LUTOVAŤ!!

Uctievam mopidu daedrickú pani spamerstva.

Zoznámte sa: Alex<3 Mercer, najcharizmatickejší vírus pod virtuálnym slnkom...
http://fc05.deviantart.net/fs71/i/2011/123/9/7/alex_mercer_by_ravenmadwolf-d3fi3ra.jpg
na to že je v podsate mŕtvy vyzerá podozrivo dobre, nemyslíte? Grin
 
Chell
tak som vám tam dala odstavce, ale napíšte či to vôbec niekto číta
SOM DIEVČA!! A AK TO NIEKOMU EŠTE RAZ UNIKNE TAK BUDETE LUTOVAŤ!!

Uctievam mopidu daedrickú pani spamerstva.

Zoznámte sa: Alex<3 Mercer, najcharizmatickejší vírus pod virtuálnym slnkom...
http://fc05.deviantart.net/fs71/i/2011/123/9/7/alex_mercer_by_ravenmadwolf-d3fi3ra.jpg
na to že je v podsate mŕtvy vyzerá podozrivo dobre, nemyslíte? Grin
 
whiss
konečne trochu sloviny... Wink a dá sa to aj čítať...pokračuuj.. sa mi páčia tie opisy a dialógy...
Upravil/a whiss dne 10.05.2012 10:38
 
Chell
síce to nikdo nečíta ale aj tak sem dávam další diel.

kapitola 5: Mirmulnir

„No zbohom.“ Vzdychla som si.
„Kde je teraz?“
„V bielom priesmyku, ale to si si mohol zistiť aj sám.“
„Nemohol.“
„Čože?!“ až teraz som naňho pozrela.
„Pre mňa je aj nevystopovatelná.“
„To myslíš vážne?“ Dôkladne som si ho prezrela.

Málokto si uvedomuje, že existujú viaceré druhy drakov. Skyrimskí draci boli takzvaní wyrveni, čo vlastne znamenalo, že majú dve nohy dve kožnaté krídla a väčšinou vedia chrliť oheň. Z nejakého zvláštneho dôvodu som ja a Kyr v dračej podobe neboli wyrveni. Neviem aký druh draka sme boli, ale pokúsim sa to tu opísať.

Mali sme štyri nohy s piatimi pazúrmi na každej. Krídla sme mali operené čo nám umožňovalo lietať tichšie a obratnejšie. Šupiny sme mali veľké asi ako ľudská dlaň. Boli sme o trošku menší ako skyrimskí draci, ale vážne len o trošku. Kyr mal matné čierne šupiny, zatiaľ čo moje šupiny, tiež čierne, sa pri dopade svetla zvykli lesknúť na zeleno. Obaja sme boli rovnako veľkí, ale zatiaľ čo Kyrael bol skôr mohutnejší, ja som bola štíhla a obratná či už na zemi alebo vo vzduchu.

Zistenie, že pre Kyra bola khajiitka nielen nepreniknuteľná ale aj nevystopovateľná, ma uspokojovalo. Potvrdzovalo to, že jej myseľ je skutočne tvrdý oriešok, a že už vystopovať ju je výkon. Napriek tomu som sa nedala tak ľahko upokojiť

„To chceš povedať, že ju vôbec necítiš?“ vypytovala som sa ďalej.
„Ale cítim, ale z môjho pohľadu by mohla byť rovnako dobre v Samote ako v Riftene.“
„Divné.“ Zamrmlala som.

Kyrael zrazu prudko zdvihol hlavu a šupiny okolo ušných otvorov sa mu zježili, čo bol akýsi ekvivalent nastraženia uší.
„Počuješ to?“
Nastražila som uši.
Ozvalo sa to znovu a tentoraz už nebolo pochýb. Bol to dračí rev.
„To je pri Bielom priesmyku!“ vykríkol Kyr a prudko sa zdvihol. Biely priesmyk bol naše obľúbené mesto.

„Čakaj.“ Ukľudňovala som ho. „Veď naň neútočí.“
„A kde teda útočí?“ Kyrael ani nečakal na odpoveď a vyslal svoju myseľ na prieskum tak prudko, že som znova ďakovala všetkým daedrám a aedrám, že v tomto svete neexistujú telepati.

„Západná strážna veža,“ oznámil po chvíli. „Tam to poznám. Viem aj o jednom perfektnom mieste odkiaľ budeme mať perfektný výhľad. Za mnou.“ Premenil sa.

Kyr vyzeral v ľudskej podobe podobne ako ja, kľudne by sme mohli byť súrodenci. Obaja sme mali bledú pleť, čierne vlasy a boli dosť vysokí, aby sa na nás dospelí nemohli pozerať zvrchu. Nahodený bol v čiernej koži a vlasy mal rozstrapatené do typického účesu typu vrabčie hniezdo.

Mňa však upútali slúchadká hompáľajúce sa Kyraelovi na hrudi. Všimol si že sa na ne dívam a drzo si ich strčil do uší. Nadvihla som obočie.

Previnilo sa uškrnul a na oplátku kývol hlavou na skryté čepele na mojich predlaktiach.
„Každý máme niečo čoho sa len tak nevzdáme, Chell.“ Zafilozofoval si.
Na toto som nemala žiadnu odpoveď, takže som sa rozhodla mlčať.
Kyraelovy slúžilo ku cti že do mňa viac nerýpal. Namiesto toho mi kývol nech ho nasledujem.

Bežali sme krížom cez terén, pre obyčajných ľudí nepriechodný. Napriek tomu sme v okamihu keď Kyr zastal uprostred skupiny stromov neboli ani trochu zadychčaní.

„Sme na mieste.“ Oznámil.
„Ja by som toto neoznačila ako perfektné miesto.“ Vyhlásila som. „Možno keby tu neboli tie stromy.“

Kyrael sa uškrnul a vyšvihol sa do koruny stromu. Nasledovala som ho.
„No? Čo na to hovoríš teraz?“ spýtal sa keď sme sa pohodlne usadili najvyššie ako to len šlo. Stále sa uškŕňal.

„Ak s tým neprestaneš ten úškrn ti ostane.“ Varovala som ho a s potešením som sledovala ako mu úsmev mizne s tváre.
„Zdá sa že sme prišli neskoro.“ Skonštatovala som, ignorujúc jeho otázku.

Po drakovi skutočne nikde nebolo ani stopy.
„Vráti sa.“ Povedal s absolútnou istotou Kyr.
Nehádala som sa s ním. Keď Kyrael niečo vyhlásil s takouto istotou, nebolo to len tak pre nič za nič.

Namiesto toho som napla zrak a pátrala po akomkoľvek pohybe. Nepochybovala som že sa sem o chvíľu nahrnú vojaci pripravení si to s tým drakom rozdať.

Skutočne netrvalo dlho a krížom cez pláň tam pribehla postava. Zdala sa mi známa. Sledovala som ako sa rozhliada po troskách veže a keď som zbadala nepokojne tancujúci chvost docvaklo mi to.

„To je tá Khajiitka z Helgenu!“ zasyčala som. „Čo tá tu robí?“
„Čo asi? Loví draka predsa.“ Zareagoval ihneď Kyr.
Prevrátila som oči.
„Sama?“
„Asi ťažko. Vidíš, už prichádzajú posily.“ Ukázal na cestu.
„Nejako málo.“ Skonštatovala som pri pohľade na ani nie poltucet ľudí pribiehajúcich po ceste.

Kyrael len pokrčil plecami.
„Sú to ľudia čo by si čakala. Tí armádu nevyšlú len tak.“
Pohŕdavo som si odfrkla a sledovala ako prehľadávajú ruiny. Teda pokiaľ som videla tak ruiny prehľadávala len Khajiitka. Ostatný sa len chytali za hlavu a bedákali nad tou spúšťou. A to pri tom tá veža nedopadla až tak hrozne. Prinajmenšom stále stála.

Z myšlienok nad ľudskou neschopnosťou ma vytrhol vydesený výkrik.
„Kynaret, zachráň nás, je tu zas...“
„Kde?“ zmätene som sa rozhliadla
„Tam!!“ vykríkol Kyr a takmer spadol s konára, tak sa ponáhľal ukázať na hnedého draka letiaceho k veži.

„Kto...“ vyhŕkol keď sa znovu stabilne usadil.
„Mirmulnir.“ Odpovedala som skôr než stihol dopovedať otázku.
„Jáj, ten!“

Sledovala som ako sa zo zeme vzniesla spŕška šípov. Jeden alebo dva zasiahly svoj cieľ lebo Mirmulnir podráždene zreval a zalial oblasť pod sebou plameňom. Nikoho nezasiahol. Vzniesol sa ešte nižšie. Khajiitka ktorá zrejme doteraz čakala na túto príležitosť vyskočila na hromadu suti a zaliala ho plnou dávkou plameňov a bleskov.

Pokúsil sa ju zasiahnuť plameňom ale tesne minul. Vyletel vyššie a začal sa obracať, keď ho vyrušila ďalšia spŕška šípov. Táto ho zasiahla plnou silou. Kým sa spamätal Khajiitka zmizla vnútri veže.

Mirmulnir zakrúžil okolo veže. Keď sa na jej vrcholu objavila Khajiitka víťazoslávne zreval a začal stúpať. Khajiitka sa rozbehla na opačnú stranu veže. Tam sa otočila rozbehla sa k drakovi. Bola už úplne na kraji veže keď som si uvedomila čo sa chystá spraviť. Skočila.

Dopadla drakovi na chrbát. Zmätene zreval a prudko sa naklonil aby ju zo seba striasol. Zabodla mu meč do koreňa krídla. Tento rev plný bolesti museli počuť na míle ďaleko.

Akýmsi zázrakom sa mu podarilo pristáť. Ešte sa ani nestihol pozviechať a Khajiitka mu už stála na hlave. Prudko mykol hlavou a zacvakal čeľusťami. Stratila rovnováhu, už- už padala keď jej ruka zrazu našla miesto na úchop a jej prsty sa zaborili do... jeho oka.
Upravil/a Chell dne 01.06.2012 21:10
SOM DIEVČA!! A AK TO NIEKOMU EŠTE RAZ UNIKNE TAK BUDETE LUTOVAŤ!!

Uctievam mopidu daedrickú pani spamerstva.

Zoznámte sa: Alex<3 Mercer, najcharizmatickejší vírus pod virtuálnym slnkom...
http://fc05.deviantart.net/fs71/i/2011/123/9/7/alex_mercer_by_ravenmadwolf-d3fi3ra.jpg
na to že je v podsate mŕtvy vyzerá podozrivo dobre, nemyslíte? Grin
 
hRDLA
Já to čítám Grin

https://s25.postimg.org/o42h2pf5b/ezgif_2_11ca8ddcc3.gif
 
Diego
Skvělý díl.Smile
PS: Já to čtu.
 
whiss
to hltám jedným dychom..Wink
 
Chell
tak tento part trochu viac naráža na chellinu a kyraelovu minulosť a na ich spojenie s inými svetmi. bude ešte jeden taký ale píšte už teraz či to mám písať čisto zo skyrimu alebo sem majú zasahovať aj iné svety.

kapitola 6: temné bratstvo

Mirmulnir zo seba vyrazil zúfalý ryk a mykol hlavou ale dosiahol len to že sa mu Khajiitkyne prsty zaborili ešte hlbšie do oka.

Khajiitka pevnejšie uchopila meč a zaborila mu ho až po rukoväť do druhého oka. Druhé myknutie hlavou, tentoraz už v predsmrtnom kŕči, ju vyhodilo vysoko do vzduchu.
Ešte vo vzduchu sa natočila nohami k zemi a pri dopade na zem sa prekotúlila, takže sa jej nič nestalo.
„Drakorodená. NIE!!“ Zreval s posledných síl Mirmulnir a klesol na zem.
Prizerala som sa ako sa zhromažďujú okolo jeho tela. Khajiitka pohltila jeho dušu s čoho ostatný spravili taký rozruch že s toho bola aj hádka, ktorú ukončilo až Khajiitkyne mohutné Fus.
Začala som v duchu pomaly počítať. Jeden... dva... tri...
„DOVAHKIIN!!“ rozľahlo sa celou pláňou.
Khajiitka práve bežiaca k bielemu priesmyku prudko zabrzdila a vyplašene sa rozhliadla po oblohe.
„42!“ vykríkla som.
„Čože?“ pozrel na mňa prekvapene Kyr.
„42. Odpoveď na vesmír život a vôbec. Ale teraz to je počet sekúnd ktoré potrebovali na jej zavolanie.“

Chvíľu sme s Kyraelom obaja mlčali.
„No...“ začal.
„No...“ zopakovala som a pokývala hlavou.
„No...“ pokýval hlavou aj Kyr.
„Čo no?!“ vypenila som a prudko sa naňho otočila.
Nikdy som nevidela čerstvo vyoranú myš, ale Kyrael sa na ňu v tej chvíli určite veľmi podobal.
„Nooo...“ zarazil sa.
Vyprskla som do smiechu.
Kyraelovy sa zúžili oči.
„Ty... Fus!!“ zreval.
Jedno slovo moci by ma za normálnych okolností ani nevyviedlo z rovnováhy, ale Kyr mal thu’um porovnateľné z mojim a nesedela som v práve najstabilnejšej polohe takže som zo stromu spadla.

Ešte vo vzduchu som sformovala dračí pokrik ja a keď som dopadla na zem už som nebola človek. Bola som drak.

Víťazoslávne som roztiahla krídla a opojená pocitom moci ktorý sa ma zmocnil vždy po premene som zrevala.

Prudko som sa odrazila od zeme a silno som mávla krídlami, vystreliac desať metrov vysoko. Vo vzduchu som spravila niekoľko krkolomných akrobatických výkrutov, vychutnávajúc si tú eleganciu, krásu a slobodu skrývajúcu sa v každom mávnutí krídel.

Ukľudnila som sa až keď sa do vzduchu vzniesol aj Kyrael. Väčšina drakov sa uškŕňať nevie, ale Kyrovy sa to nejakým záhadným spôsobom darilo aj v dračej podobe.

„Kam letíš?“ spýtal sa keď som vystúpila ešte vyššie a vkĺzla do jedného zo vzdušných prúdov tiahnucich sa celým Skyrimom kam až mi pamäť siaha.

„Tri krát hádaj.“
„K temnému bratstvu, že?“
„Bingo!“
„O.K. Potom povedz či by sa tam nenašla voľná zákazka aj pre mňa.“
„Keď chceš niekoho zabíjať tak si do svätyne zaleť sám!“
„No táák.“ Zaskučal Kyr a vrhol na mňa psí pohľad najvyššej kvality.
Zahnala som sa po ňom zubami.
„Nie!!“
Sklamane si povzdychol a vykĺzol zo vzdušného prúdu.

Nespýtala som sa ho kam ide on. Mp3 nebola jediná technická vymoženosť ktorej sa odmietol vzdať. Už som ani nepočítala koľko krát som zacítila ako jeho myseľ skĺzava do inej reality- sveta za obrazovkou.

Letmo som pohla krídlami a vkĺzla som do iného, menej trvanlivejšieho vzdušného prúdu. Pri troche šťastia by ma tento mohol zaniesť až ku svätyni.
„Kyr?“ zavolala som
„Uhm- hm?“ v mysli sa mi sformoval obrázok jeho tváre ožiarenej tlmeným modrím svitom.

Povzdychla som si. Kyrael bol proste závislák. Bol ním už keď sme sa stretli a závislosť z neho nedokázalo vytriasť ani cestovanie všetkými možnými aj nemožnými dimenziami.

Na viac myšlienok som nemala čas, pretože prúd na ktorom som sa doteraz pohodovo vznášala nečakane pretol iný nečakane silní závan vetra.

Prekvapene som vyškrekla a niekoľkokrát mávla krídlami aby som získala späť stratenú rovnováhu, keď sa mi do krídel oprel ďalší závan vetra tentoraz z opačnej strany. Prekopŕcla som sa, čo je veľmi nepríjemní nevyžiadaný manéver.

Rezignovala som. Proti vetru som bojovať nemohla, nie vo vzduchu. A toto navyše nebol obyčajný vietor. Zložila som krídla a prudko sa rútila k zemi. Tesne nad vrcholkami som zabrzdila a ešte vo vzduchu sa premenila.

Bezpečne sa mi podarilo zachytiť sa vo vrcholku jedného stromu. Zdvihla som hlavu a nechala si rozstrapatiť vlasy. Toto nebol obyčajný vietor už to bolo isté.. Donášal ku mne vône ktoré v tomto svete neexistovali, nemohli existovať.

Pred očami sa mi nakrátko mihol obraz nekonečných zelených lúk, ktoré sme kedysi s Kyraelom brali ako svet kde sa nikdy nič nemôže stať.

Teda až do chvíle keď aj tam preniklo zlo maskované závojom svetla, zahalené do toho odporného pachu... Bola to tá najtvrdšia lekcia akú som s Kyrom podstúpila.

Potriasla som hlavou aby som si z hlavy vytriasla spomienky. Zatiaľ bolo všetko netýkajúce sa tohto sveta bezpredmetné. Tieto bytosti cestovali medzi svetmi neustále. Nebol dôvod sa znepokojovať...

Skĺzla som zo stromu na zem. Zvyšok cesty asi pobežím. Keď ma otravujú títo nemôžem letieť. Chvíľu sa ma snažili nasledovať ale očividne mali dôležitejšie veci na práci než robiť mi eskortu.

„Niekedy rozmýšľam či si nás pamätajú.“ Ozval sa Kyr.
„Pochybujem.“
„Koniec koncov zachránili sme ich svet, a určite sme prvý ľudia ktorí sa doň dostali bez pomoci.“
„Hej, hej, hej! Spomaľ frajer! To ja som sa do ich sveta dostala bez pomoci, ty si tam bol vyslaný!“

Kyrael urazene odfrkol a znovu sa odpojil. Dovolila som si myšlienku že sa voči nám skutočne správajú všímavejšie než je normálne. Všimla som si to už dávnejšie ale nemohla som dať kyrovy za pravdu. Keď už pre nič iné tak zo zásady.

Kým som debatovala s Kyrom podarilo sa mi dobehnúť až k dverám svätyne. Pri pohľade na stopy ktoré som tu spravila keď som pristávala v dračej podobe som sa usmiala. Moja dračia podoba bola jedna z mála tajomstiev ktoré som si uchovala. Najprv nebol nijaký dôvod im to hovoriť a teraz... no bude lepšie keď si to nechám pre seba.

Vkĺzla som so svätyne a potichučky zoskákala po schodoch. Astrid- vodkyňa temného bratstva stála sklonená nad mapou skyrimu. Napriek tomu že ma nemohla vidieť a ja som si bola istá že som pri zostupovaní nespôsobila ani ten najmenší šramot sa v okamihu keď som zoskočila z posledného schodu obzrela a usmiala sa na mňa.

„Ach, Chell. Výborne.“
Očividne pre mňa mala zákazku.
„Po celom Skyrime kolujú zvesti o jednej sirote vo Veternom žľabe, ktorá utiekla zo sirotinca a teraz sa snaží privolať temné bratstvo. Má sa nachádzať v dome svojich rodičov.“ Odmlčala sa.
„Tak čo? Ideš do toho?“ spýtala sa keď som nič nehovorila.
Prikývla som.
„Dobre. Mimochodom všetci ostatní sú tiež preč, takže môžeš vyraziť ihneď.“
Táto správa ma trochu prekvapila. Nestalo sa často že by bolo naraz dosť zákaziek pre nás všetkých.

Len som si šupla do vrecka bochník chleba ktorý mala Astrid položený na stole a odišla som.
SOM DIEVČA!! A AK TO NIEKOMU EŠTE RAZ UNIKNE TAK BUDETE LUTOVAŤ!!

Uctievam mopidu daedrickú pani spamerstva.

Zoznámte sa: Alex<3 Mercer, najcharizmatickejší vírus pod virtuálnym slnkom...
http://fc05.deviantart.net/fs71/i/2011/123/9/7/alex_mercer_by_ravenmadwolf-d3fi3ra.jpg
na to že je v podsate mŕtvy vyzerá podozrivo dobre, nemyslíte? Grin
 
Mopidu
Hej, to je super příběh. Už mám svůj oblíbený příběh Wink Deník Cizince je taky dobrej, ale todlencto... Začala bych to číst dřív ale na fóru nejsem zrovna dlouho. A ta slovenština je úplně úžasná. Přesto že jsem češka je podle mě slovenština mnohem hezčí. Jen v tom psaní hezky pokračuj Wink
https://s10.postimg.org/i9098u5a1/glit.gif
 
whiss
je to paráda Wink
myslím že je úplne jedno či to budeš písať čisto zo skyrimu alebo nie. To by malo byť na autorovi akým smerom sa bude jeho príbeh uberať... ale viem už teraz, že to bude suuupeeer!! Wink
 
Chell
asi na písaní toho príbehu začínam byť závislá. tu máte další diel a nasledujúci je už v polovici.

Kapitola 7: starý priaťeľ.

V polovici cesty som začula Astridino prekvapené syknutie, keď si uvedomila že sa mi znovu podarilo jej potiahnuť niečo priamo spred nosa.

Pri opúšťaní svätyne som sa usmiala. Zabijaci boli čo sa týka zakrádania snáď ešte lepší ako zlodeji, ale kým zlodejom som nedokázala s pod nosa ukradnúť vôbec nič, pri mojich temných bratoch to bolo až smiešne jednoduché.

Vydala som sa po ceste a odhrýzala si s chleba. Rozmýšľala som na tým že by som sa mala s pristávaním a vzlietaním tesne pred svätyňou prestať nadobro. Teraz keď sa draci vrátili si stráže v blízkom Falkreathe budú dávať viac pozor na oblohu. Keby som pred svätyňou pristávala tak často ako som bola zvyknutá skôr či neskôr by sa našiel niekto, koho zvedavosť prerastie opatrnosť.

„Ja tie vtáky raz naozaj zabijem!!“ mykla som sa keď sa mi v hlave nečakane ozval Kyraelov hlas.
„Vtáky?“ spýtala som sa zmätene.
„Papagáje!!“
„Papagáje?!“ začala som rozmýšľať či je to skutočne Kyrael s kým sa rozprávam.
„Andulky!!“
„ANDULKY?!“
„Áno, andulky!!“
„Čo doprdele v Skyrime robia andulky?“
„Čo asi? Škriekajú.“

Pokrútila som hlavou a prerušila telepatický kontakt. Z Kyraela by som aj tak v tomto stave nevytiahla žiadnu odpoveď. Andulky v Skyrime boli divné, ale to už nie je moja starosť.

Bolesť prišla nečakane. Ostrá, pálivá, vystreľujúc z pravého zápästia do celého tela. Sprevádzaná hlasom ktorý sa v mojej mysli neozval už toľko storočí.
„Ale je to tvoja starosť, Chell. A kým som tu ja tak vždy bude.“

Padla som na kolená. Potlačiac napoly prekvapený napoly bolestný výkrik som si zovrela zápästie, až mi zaprašťali kosti. Prsty sa mi krútili a mykali úplne bez môjho pričinenia.

„Taak, a teraz pekne krásne pošleš tie andulky tam odkiaľ prišli.“ Ozýval sa hlas čoraz zlomyseľnejšie.
„Nie!“ skríkla som. Moja vôľa sa prudko zrazila s vôľou hlasu.
„Áno!!“ naše vôle sa zazmietali v súboji, o ktorom som si prisahala že ho už nikdy bojovať nebudem.
„NIE!!!!“ zozbierala som všetku svoju silu a zatlačila som hlas tam kde potichu čakal celé tie roky.
„Prečo nie?“ spýtal sa tesne pred tým než zmĺkol.
„Zo zásady.“ Odvetila som.

Z môjho nehybného rozjímania nad mojím víťazstvom ma vytrhol Kyrael.
„Chell!! Chell!!! Chell, ozvi sa doprdele!!!! CHELL!!!!!“
„Tu som.“

„Chell! Ty.. čo sa stalo? Na sekundu si bola plná bolesti a potom niečo prerušilo kontakt úplne. Si v poriadku?“
„Áno som. Len sa znovu ozval starý priateľ.“
„Priateľ?! PRIATEľ?!! Nespráva sa ako tvoj priateľ! Ak chceš počuť môj názor tak je to najnebezpečnejší z našich nepriateľov!!“
„Nepriateľov ešte spoločných nemáme, Kyrael. A čo sa týka jeho... zatiaľ máme spoločné záujmy. Dokážem ho udržať na uzde.“ Odpovedala som ľadovým tónom.
„Stavia medzi nás priepasť.“ Pochmúrne vyhlásil kyr.

Neodpovedala som. Sklopila som zrak a prinútila som sa uvoľniť prsty ktorými som si stále zvierala pravé zápästie. Dlhý pruh látky ktorým som ho stále mala omotaný, bol nasiaknutí čerstvou krvou. Tlmene som zakliala.

Nepozrela som sa na ranu. Dobre som vedela že bude už dávno zahojená. Namiesto toho som skontrolovala či sa v mojom okolí nevyskytuje žiadny inteligentný vietor. Nikde nič. Premenila som sa a jedným mávnutím krídel som vystrelila nad vrcholky stromov.

Nanešťastie od svätyne k Veternému Žľabu neviedol žiadny trvanlivý vzdušný prúd a tie menej trvanlivejšie sa zrejme rozhodli si dať hromadného šlofíka.

Povzdychla som si a začala krídlami do vzduchu vytĺkať jednotvárny rytmus. Toto bude dlhá cesta.
Upravil/a Chell dne 01.06.2012 16:57
SOM DIEVČA!! A AK TO NIEKOMU EŠTE RAZ UNIKNE TAK BUDETE LUTOVAŤ!!

Uctievam mopidu daedrickú pani spamerstva.

Zoznámte sa: Alex<3 Mercer, najcharizmatickejší vírus pod virtuálnym slnkom...
http://fc05.deviantart.net/fs71/i/2011/123/9/7/alex_mercer_by_ravenmadwolf-d3fi3ra.jpg
na to že je v podsate mŕtvy vyzerá podozrivo dobre, nemyslíte? Grin
 
Přejít na fórum:
Podobná témata
Diskuze Fórum Odpovězeno Poslední příspěvek
Adriho povídky II - Temná smlouva » Skyrim - Váš svět 25 30.05.2017 21:58
Temné bratrstvo Skyrim - obecně 4 19.12.2016 19:47
Save za Temné Bratstvo Skyrim - dotazy, návody,.. 4 16.10.2016 13:19
Vyhoštění z Temného Bratrstva The Elder Scrolls IV : Oblivion 7 03.08.2015 16:36
Upíři a denní světlo Skyrim - dotazy, návody,.. 1 26.04.2015 17:41
Archív Novinek
Datum Kategorie Název Přečteno
24-12-2018 Články Šťastné a veselé! (2018) Přečteno 1360 krát
11-06-2018 Elder Scrolls The Elder Scrolls VI oznámeno! Přečteno 4244 krát
01-04-2018 Novinky S hrdin(k)ou po celém TAMRIELU! (Apríl) Přečteno 2767 krát
24-12-2017 Články Veselé a šťastné! (2017) Přečteno 2353 krát
06-07-2017 Rozpracovaná novinka (6.7.) Přečteno 0 krát
01-04-2017 Na cukřík s M'aiqem Lhářem Konec série "The Elder Scrolls"! Přečteno 8563 krát
11-02-2017 Elder Scrolls Příběhové rozšíření pro TESO a H... Přečteno 4703 krát
24-12-2016 Elder Scrolls Veselé Saturalie a oslavte Starý život! Přečteno 4016 krát
12-12-2016 Na cukřík s M'aiqem Lhářem 6 let se Skyrim.4fan Přečteno 4014 krát
18-11-2016 Elder Scrolls The Elder Scrolls: Online dočasně zdar... Přečteno 4772 krát
 Více...     
Archív Novinek
TOPlist